Jablko, ty blko, on blko...

04.09.2019 16:00

Hm, tak včera som kúpila dcére do školy také zošity, ktoré sa nemusia obaľovať, lebo už majú obal z plastu. Nesúc ich domov napadlo mi, že som hádam kúpila čosi velice efektné no neekologické, ekonefriendly!

Patrím ku generácii, ktorá žila v neslobode a nemohla cestovať ani jesť banány a piť kolu, kedy sa jej zachce. Ku generácii, ktorá si ešte musela začiatkom septembra kúpiť modrý alebo biely – podľa toho, akú farbu mala rada súdružka učiteľka – baliaci papier a štítky – a pekne-krásne s mamou obaľovať zošity a štítkovať a podpisovať, a, samozrejme, rysovať okraje… (Psst, ku generácii dievčat, ktoré si odkladali igelitové tašky zo zahraničia ako vzácnosť.)

V zošitoch bez linajok nesmela chýbať podložka, aby to, keď ju odstránite, malo fazónu a riadky nebežali šrégom dole. V tých prváckych musel byť pijak. Obyčajne mal ružovú farbu. Na pijaku sa skúšalo atramentové pero a nešikovní žiaci si ním rozmazávali machule.

Celý prvý stupeň som bola zababraná od atramentu ako prasa. Nielen ruky! Poriadni babroši ako ja mali od atramentu nohavice, blúzky, sukne aj pančuchy, niektorí mali modré aj zuby! Atrament sa nechával v škole. Ak ste ho nosili v taške, vytiekol medzi zošity. Dubovčania atramentu hovorili tinta.

Všetci sme nosili aktovky so sklíčkami. Aby nás videli šoféri, ktorých vtedy bolo málo. A takmer všetky aktovky boli kožené a rovnaké. Nosila som svoju po ôsmu triedu. Potom som dostala takú inakšiu, cez plece. V druhej triede na gympli som ju prestala nosiť a do školy som chodila s maminou kabelkou, s nákupnou taškou, košíkom, puberta mnou šľahala, keby sme doma mali košík na ryby, možno by som bola nosila aj ten…

Vpredu na každej aktovke boli dve vrecká. V jednom sa nosil peračník, v druhom desiata. Modrania nosili k desiatej celú jeseň hrozno alebo jabĺčko.

Hrozno sme neskôr chodievali ako študenti oberať do družstevných viníc. Raz bola taká studená a daždivá jeseň, že nám všetkým vo veľkých kanvách priniesli z družstva čaj s rumom, aby sme neprechladli. V blate, v pršiplášťoch, vo vetre a daždi sme oberali. Inak nám nosievali obyčajný sladký čaj a chlieb s horčicou a so salámou. Dezert, hrozno alebo jablko!

Teraz študenti oberať nechodia. Ani hrozno, ani jablká, ani chmeľ či zbierať zemiaky. Musia sa učiť, deti pracovať nesmú.

A vôbec, oberanie vraj u nás už nie je v móde. Čítala som, že ovocie nemá kto oberať. Dôsledkom toho je každoročné rušenie ovocných sadov. Po tohtoročnom zbere vraj ubudne až sto hektárov ovocných sadov. V obchodoch bude menej slovenského ovocia, ale nebojme sa, nejaké dovezieme. Z krajín, kde ovocie má kto zbierať.

Pred Pezinkom bol kedysi jablkový sad. Chodievalo sa na jabĺčka aj do Častej, na Fajdal. Dnes stoja všade domy alebo obchody. Miznú lesy aj sady.

No nič, hádam tým našim múdrym deťom v školách, ktoré už nemusia obaľovať zošity, robiť okraje a nesmú zbierať jabĺčka či hrozno, niekto v škole povie, že stromy, aj tie ovocné, sú užitočné a dôležité! Ja patrím k vykopávkam, ktoré to v škole naučili!

Aká pýcha, nezbierať jablká! Pýcha predchádza pád. Aspoň takto nás varuje slovenské príslovie. Podobne aj v nemčine „Hochmut kommt vor dem Fall“. Tak.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#škola #Jablká #ekológia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku