A to nie je triviálna otázka. Práve banka zachránila v lete 2012 eurozónu pred rozpadom. Sľub vtedajšieho prezidenta M. Draghiho, že ECB urobí „všetko, čo bude potrebné“ na záchranu eura, upokojil situáciu na finančných trhoch.
Voľná monetárna politika aj neštandardné intervencie (nákupy dlhopisov či investície do ekonomiky prostredníctvom refinančných operácií) vyniesli ECB kritiku od „rozpočtových jastrabov“. Podľa nich postupovala banka za hranicou svojho mandátu. No eurozóne a jej členským krajinám kúpili čas, aby riešili štrukturálne problémy. Či a ako bol čas využitý, je zložitejšou otázkou. No euro stále existuje – a to v auguste 2012 nebolo vôbec zrejmé.
Boj o miesto prezidenta ECB tak bol aj súbojom o budúce strategické smerovanie banky. Ak by ho vyhral prezident nemeckej centrálnej banky Jens Weidmann, kohútiky európskej menovej politiky by sa boli pravdepodobne priškrtili. V prípade krízy by ECB nebola ochotná hrať rolu veriteľa poslednej inštancie.
Uspela však francúzska kandidátka. A aj na základe jej stredajších slov v europarlamente sa zdá, že bude pokračovať v Draghiho kurze. Podporuje zotrvanie pri veľmi nízkej, až nulovej úrokovej miere – tlačenie peňazí do ekonomiky je reakciou na nízku infláciu, ktorú sa nedarí priblížiť k cieľovej hodnote „tesne pod dvoma percentami“.
Eurozónu však netrápi len príliš nízka inflácia. Ďalšia hospodárska recesia čaká za rohom. Hrozba eskalácie obchodnej vojny medzi USA a Čínou, americké clá, brexit… posilňujú v ekonomike neistotu. Za takýchto podmienok je budúca prezidentka ECB ochotná vrátiť sa k neštandardným opatreniam – napríklad refinancovaniu bankových úverov pre firmy.
ECB teda ostáva ochrancom eura. To je dobrá správa. Neznamená to však koniec problémov. Voľná menová politika bude terčom rastúcej kritiky napríklad zo strany Nemecka. U vládnych kresťanských demokratov je situácia napätá. V otázke eurozóny sú pod tlakom opozičných strán – krajne pravicovej AfD i liberálnej FDP. Tá prvá by nenamietala proti rozpadu eurozóny. Druhá euro formálne podporuje, no žiada tvrdšiu fiškálnu a menovú politiku, ktorá by mohla byť nezlučiteľná s existenciu spoločnej meny.
AfD je odsúdená do roly opozičných krikľúňov. No FDP je v inom postavení. Ak sa rozpadne koalícia konzervatívcov a sociálnych demokratov, môže sa ľahko ocitnúť v nasledujúcej vláde. Okrem toho odchod Angely Merkelovej a klesajúce preferencie môžu prinútiť CDU/CSU pritvrdiť postoj k euru.
Nemecká vláda nemôže prinútiť Európsku centrálnu banku zmeniť kurz. Môže však definitívne zablokovať iniciatívy, ktoré majú eurozónu stabilizovať. Napríklad dobudovanie bankovej únie či diskusie o rozpočte eurozóny. ECB sa tak môže ocitnúť v situácii, keď na záchranu eura nebude stačiť.