Pamätáte sa na novembrové heslo „Nie sme ako oni“? V čase rúcania starého režimu žiadalo niečo úžasné a nemožné: sústavné premýšľanie, sebareflexiu a vyhýbanie sa perfídnemu zjednodušovaniu vecí. Zdá sa, že takéto uvažovanie ostáva pre nás naďalej ťažké. Dve úrovne rodičovského príspevku sú poznačené pretrvávajúcim úsilím o rýchle riešenia a odsúvaním určitých hodnotových dilem mimo hlavnej politickej scény.
Omnoho jednoduchšie je tváriť sa hodnotovo pri špekuláciách o počte týždňov, po ktorých sa ešte dá prerušiť tehotenstvo. Oveľa ťažšie je pustiť sa do uvažovania o dileme medzi podporou pracovnej morálky národa a podporou materiálneho a sociálneho blaha dieťaťa.
Predkladatelia zákona vytrvalo zdôrazňujú, že vyššia suma má pomôcť znížiť rozdiel v životnej úrovni, ktorú rodičovi zaisťovala predtým práca za mzdu. Vo vyššej sume však možno čítať pedagogickú snahu typickú pre väčšinu vlád tejto krajiny. Pomocou nastavenia dávok sociálnej ochrany chceli a chcú zlepšovať pracovnú morálku ľudu a viesť ho k strategickejšiemu utváraniu života.
V prípade rodičovského príspevku je pedagogika jasná: znamená najprv faru (dokončiť školu a odpracovať prinajmenšom jeden rok), až potom priviesť dieťa na svet. Matky, ktorých život nebeží podľa žiaduceho scenára, majú pred sebou vyhliadku polohladu. Už nie hladu, veď sa zvýšil rodičovský príspevok aj pre ne, ale zostáva hlboko pod hranicou rizika chudoby, a to sa spája s nevyhnutným nezvládaním základných vecí.
Chýba nám širšia spoločenská diskusia o účinkoch takejto pedagogiky, ktorá pozná predovšetkým sankcie životom pod úrovňou, a najmä premýšľanie o vzťahu medzi ňou a našimi záväzkami ochrany práv dieťaťa. Neohrozuje takéto kultivovanie pracovnej morálky dospelých náš kolektívny záväzok chrániť blaho dieťaťa? To si predsa rodičov nevybralo, nemalo na ich rozhodnutia žiaden vplyv, a napriek tomu jeho pohodu, dostatok vitamínov, svetla či tepla v príbytku viažeme na životný scenár jeho rodičov.
Nuž áno. Ak by sme rodičovský príspevok navrhovali len s myšlienkou na blaho dieťaťa, nemôžeme vylúčiť, že nejaká okrajová časť rodičov, tak ako to pozorujeme kdekoľvek na svete, by v rodičovstve mohla vidieť zaistené živobytie a nevydala sa na často prináročnú a stresujúcu cestu harmonizácie práce a rodiny.
Takéto správanie možno vnímať aj ako morálnu škodu a patrične túto škodu nafukovať i politicky využívať. Ale poďme uvažovať aj o škodách, ktoré spôsobuje súčasné riešenie, zámerne nižšia sociálna ochrana pre časť detí.
Medicínske fakty o negatívnych dôsledkoch živorenia v ranom detstve sú neúprosné a mali by vstúpiť do rozhodovania o výške tejto štátnej dávky. Rovnako ako uvažovanie o záväzkoch štátu k vyšším princípom by sa malo odrážať v konštrukcii štátnych sociálnych dávok.<