Môj tato bol neúnavný „mobilista“. Volával mi v hociktorej dennej či nočnej hodine. Maličkosti, drobnosti, na ktorých stojí svet. Trebárs, že pod našou čerešňou rozkvitli fialky a treba si z nich natrhať kytičku. Hocikedy sme klebetili ostošesť. Keď som bola vo Francúzsku, zavolal mi a „púšťal“ mi cez telefón, ako pekne zvonia naše modranské zvony. Nikdy sme neesemeskovali. Pre mňa je však mobil aj niečo ako zápisník. Viem len volať a písať esemesky. Na iné ho nepotrebujem.
Cestujem v autobusoch, chodím po obchodoch, debatujem s ľuďmi na ulici v Modre. Zapisujem si, čo počujem. Zväčša vtedy, keď ma niečo rozveselí alebo zaujme, niekedy aj vtedy, keď mi je smutno. Od smiechu k smútku je len krok. O radosť z počutého sa chcem podeliť, svoj záznam v podobe esemesky takmer vždy pošlem niekomu, kto má pre môj vysielač prijímač, najčastejšie synovi alebo mužovi, aby som nemusela vysvetľovať.
Niektoré záznamy doma triedim a rozkladám si po stole, stávajú sa z nich poznámky v počítači. Zavše sa mi zdá, že k nim nič dodať netreba, ba čítajúc ich jedným dychom, mám pocit, že sa mi rysuje akýsi príbeh…
Raz mi tato telefonoval z akejsi krčmy a nechal Cigánov, aby mi vyhrávali do ucha. Stála som v Modre so žehličkou v ruke a počúvala. Ja posielam esemesky, aby som ľudí rozveselila, a takmer vždy to beriem radšej „spodom“. Tak to Haškovi povedal Hrabal. Nevonia mi nič, čo je akože nóbl. Teda, nevonia mi akože, nóbl môže byť. Na plesy nechodím, „s politiky netančím“, na drahé reštaurácie nemám.
Nesúdim, kukám okolo seba a natŕčam uši. Ak sa mi podarí počuté zaznamenať so všetkým, čo k tomu patrí, s gestom, prízvukom, vôňou, aj so svätožiarou, ktorú môj rozprávač má, teším sa. Hrubosť a smrad mi neprekážajú. Pozorujem to okolo seba ako zo strieľne. Nemierim, nemám zbrane, iba sa pozerám a čudujem, ako je možné, že iní ľudia to nerobia!
Leon Bloy povedal, že nadávky sú modlitbou chudobných. Teraz je taká doba. Všetci nadávajú na všetko. Nadávky, tie naozajstne, hnusné, tiež patria k mojej slovnej výbave. Neznášam zdrobneniny, pufinky, kudrlinky, pičacinky, mašličky, pekné dníčky, mňamky, nebíčka v papuľke a iné faciny. Vtedy prestávam čítať.
Čítanie a písanie, literatúra je pre mňa spôsobom života… Nič neviem lepšie a nič radšej nerobím. Príbeh je bonus, písanie je však, alebo malo by byť, aj o niečom inom, hoci ľudský život je príbehom a má sa vyrozprávať, ako hovorí Jozef Mihalkovič. Rozprávať však nestačí. Nenapísané veci sa ťažko uverejňujú, a v texte záleží na každom slove či vete. Takmer vždy pri písaní som „nasratá“.
Moj dedo bol drevorubač. A ja, keď rúbem drevo, takmer vždy sa poraním. Do kameňa nech tešú iní, utla by som si prst. Snažím sa však vytvárať vertikálne napätia medzi jednotlivými slovami v riadkoch, aby potom aj text vo svojej horizontálnej polohe mal šmrnc a dobre, povedzme aj napätie a istú chuť.
Lebo s textom by to mohlo byť ako s jedlom. Keď ochutnáš, hneď si musíš sadnúť a dojesť.