Ilustrácie som vnímala veľmi podobne ako maľby v našom modranskom kostole či vitráže Edity Ambrušovej v kostole na Dubovej. Rozprávka je však rozprávka. Môj otec mal rád Sama Czambela a Polívkov súpis ľudových rozprávok.
Boli iné ako tie z Dobšinského, kratšie, takmer nik ich nepoznal, a najmä, Janko Gondášik a zlatá panička vyšli s nádhernými obrázkami Viery Bombovej, ktoré som objavila o niečo neskôr. Dodnes si ju vážim, zaslúžila by si monografiu alebo aspoň niekoľkostranovú štúdiu, pretože podobných ilustrátorov má Slovensko žalostne málo.
Prvá knižka, ktorú si z detstva pamätám, bola práve Cpinova Zlatovláska. Viem ju naspamäť. Potom knižka Martina Hranka Furko a Murko. Ilustroval ju Ondrej Zimka. Bola o ježkovcoch Murkovi, Furkovi a jeho žienke Mucke, ako si žili a gazdovali. Knižka nám zmokla v záhrade, sestra ju počarbala a taká "dotvorená” tvorila súčasť mojej detskej knižnej výbavy. Kdekoľvek ju vidím, mám chuť si ju vziať s tým, že je moja.
Babička nám rozprávky rozprávala. Uložila nás v Bernolákove do manželskej postele, v ktorej celý život spávala sama (dedo Jožko padol v Slovenskom národnom povstaní). Sama si ľahla na posteľ, ktorú pritlačila k tej manželskej. Pozastierala tak, že v izbe zostala tma. Spávala v kombinetke a keď sa vyzliekala, jej šaty iskrili.
"Babi, to je krása, ešte to urob,” kričali z tej postele bratranci aj ja so sestrou. Najradšej sme mali rozprávku o Matajovi, ktorú hovorila pomaly a potichu, patrične si zgustla na všetkých strašidelných detailoch. Vrešťali sme od strachu.
Niekedy zaspala a hovorila zo sna, smiali sme sa. Inokedy si pomýlila rozprávku s modlitbou. Maruška šla a šla, brodila sa v tom strašnom snehu a vo fujavici a plakala, slzy jej primŕzali na tvári. Chvíľka ticha, šla a šla, pán s tebou, požehnaná si medzi ženami… Smiech a krik: "Babi, už ide dlho, už by tam mal byť veľký Sečeň…”
V piatich rokoch ma babička naučila čítať. Neučila ma, iba som jej každú chvíľu z latríny priniesla dáke noviny či časopis, aby mi povedala, čo je tam napísané, alebo aké je toto písmenko. Odrazu som čítala sama. Všetko do radu. Nevyberala som si, ani mi nik neradil. Zapísala som sa do knižnice a vyberala jednu knižku za druhou podľa abecedy či ilustrácií. Niektoré z nich sme mali doma, no v modranskej knižnici bolo dobre a bol tam poriadok.
Ten sa mi páči najviac aj v tej mojej, našej – Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Hocikedy si zo mňa moje poriadnejšie kolegyne trhajú vlasy, keď nedodržiavam čitateľský a iné poriadky. Nevedia, ako im drukujem a že keď nájdem hľadanú knižku v našom čitateľskom fonde, vždy je to pre mňa zázrak.
Mám jednu z najbohatších knižníc z kamarátov, ja za svoju považujem i tú našu v Pezinku. Aj preto sa vždy začudujem, keď počujem, že niekto do knižnice nechodieva… Človek nemusí všetko mať, niektoré veci, aj knižky, môže mať spolu s ostatnými. Je to elegantnejšie a zdravšie.