Istotne je od sveta i od organizácie nesmierne milé, že si túto vednú disciplínu všimla, veď ľudstvo sa jej venuje vyše dva a pol tisíca rokov. Má v sebe čosi starobylé a pritom stále svieže.
Jej problémy vyplývajú zo života, a preto sa dotýkajú predovšetkým ľudského srdca. Pohybujú sa neustále okolo dobra, pravdy a krásy, no zablúdia s rovnakou naliehavosťou do iných vedných odborov, napríklad do poézie či viac alebo menej rafinovanej vizuálnej kompozície alebo dokonca hudby.
Filozof môže byť horší, lepší a ešte aj onakvejší, no nech už je hocaký, nič ho nikdy nezbaví povinnosti, aby mal prsty neustále pritlačené k pulzovaniu sveta, nič mu ich nesmie odtrhnúť od horúčkovito tlčúceho srdca, od bolesti nenahraditeľných strát, od pochopenia, že stálosť všetkého môže spočinúť a byť uložená iba v nepretržitých premenách.
Nikdy to nebolo ľahké. To večné hľadanie svitu bludných hviezd v nekonečných a hmlistých neurčitostiach súcna a jeho neprehliadnuteľnej surovej ničoty. Ide pritom o prameň neustáleho paradoxu, že myšlienky tých najstarších a najpôvodnejších filozofov zostávajú dodnes predmetom neutíchajúcej úcty, že sú artikulované dodnes v nespočetných obmenách, že mnohé z nich dokonca akosi zľudoveli, no stále nestrácajú schopnosť prebúdzať v nových a ďalších generáciách tú istú túžbu po poznaní.
Mnohí moderní filozofi sa s obdivom vyslovujú o tých najstarších, ktorí museli uchopiť svet bez primeraných nástrojov, ktorými sa postupom času stali filozofické pojmy. Tie svoje čerpali rovnako z poézie ako z práva, ba vlastne zo všetkého, čo bolo dostupné a známe.
Svet pred nimi vystupoval ako nepriehľadný múr, za ktorý by bez nich nebolo možné preniknúť. Preto slová, či už vytrhnuté z piesne, z bežného hovoru alebo z predstavy o osude a spravodlivosti postupne prispôsobili tomu, čo považovali za najvzácnejšie – mysleniu.
Mohli by sme sa s rovnakou dôverou obrátiť ku každému z nich a všade by sme myšlienku našli v tej najčistejšej forme. Napríklad Anaximandros nie je o nič menej hlbší či zaujímavejší ako Herakleitos, ktorý býva v tejto súvislosti zaužívaným a žiarivým príkladom: „Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú, lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času.“
Filozofia sa udržiavala v rozhovoroch, ktoré niekedy viedli nepochopeného filozofa na smrť, ako napríklad Sokrata alebo Giordana Bruna. Vlastne už Táles bol terčom posmeškov, lebo keď kráčal a pozoroval hviezdy, vraj spadol do blata. Lenže mal dušu plnú hviezd, ba z hlbšieho posolstva tejto legendy je zrejmé, že sa napokon musel aj z bahna opäť vyslobodiť práve jedinou možnou cestou – ku hviezdam.
Nemyslím si, že filozofia skončila v hrubých knihách. Veď iba pred pár dňami sa ma postarší taxikár ostýchavo spýtal: „A keď ste filozof, mohli by ste mi povedať, čo je šťastie?“