Išlo o Petra Kellnera, obchodníka s chudobou a majiteľa pôžičkovej firmy, ktorej praktiky Ústavný súd označil za úžernícke. S ňou dominuje aj čínskemu trhu s pôžičkami s názvom Český kredit. Keďže sa množili hlasy, že treba odsúdiť, ako režim v Pekingu zaobchádza so svojimi občanmi a nie robiť s ním biznis, Kellner zaplatil PR agentúru, aby tejto ázijskej veľmoci zlepšila imidž.
Piáristi vytvorili think-tank a profesionálne vyzerajúceho odborníka na Čínu. Platili mu reklamu na sociálnych sieťach, zabezpečovali rozhovory pre médiá. Ten, samozrejme, nikde zdroj peňazí neuviedol. Novinári mu napísali otázky, aby vedel, na čo sa má v interview s odborníkmi pýtať. Na pôde parlamentu spoluorganizovali honosnú konferenciu o česko-čínskych vzťahoch, ktorej hrdo predsedal poslanec za ODS.
Cieľom bolo „vyvažovať“ verejnú diskusiu o Číne. Neupriamovať pozornosť na jej odstrašujúci zoznam porušení ľudských práv, tvrdým potlačovaním štrajkov zamestnancov za lepšie pracovné podmienky vo fabrikách počínajúc a koncentračnými tábormi pre etnických Ujgurov končiac.
Naopak, snažili sa rozbíjať verejnú diskusiu, vnášať pochybnosti, vytvárať dojem, že situácia „nie je čierno-biela“, že treba udržiavať dialóg. Ako súčasť kampane tvrdo očierňovali vedcov a poslancov kritických k Číne.
Prisilná káva, nie? Kellner nedávno kúpil spoločnosť CME vlastniacu televíziu Nova v Českej republike a TV Markíza na Slovensku. Ďalší oligarcha Daniel Křetínský založil portál Info.cz, najhlásnejšiu trúbu popierania klimatických zmien a vysmievania sa z environmentálnych aktivistov. Neprekvapí, že Křetínský vlastní uhoľné bane a elektrárne. O tom, ako o aférach svojho majiteľa neinformuje široké portfólio Babišových médií, ani netreba hovoriť.
Medvediu službu spravili aj veľké súkromné médiá pred voľbami v Spojenom kráľovstve. Kým o Johnsonovej Konzervatívnej strane všade publikovali pozitívne články, o opozičnej Labour Party a jej lídrovi Jeremy Corbynovi až na výnimky iba negatívne správy. Nuž, kto asi mohol vyhrať?
Dôsledky pre chápanie sveta médií sú ďalekosiahle. Oligarchovia ich nenakupujú z nezištnej služby verejnosti, ale ako akvizíciu, súčasť biznisového portfólia. Ak aj priamo nezasahujú do ich chodu, potrebujú chrániť vlastné podnikateľské záujmy alebo prinajmenšom na nich zarábať.
O nič lepšie na tom nie sú tzv. alternatívne médiá online, o ktorých vlastníckej štruktúre a zdrojoch financií nevieme zhola nič. U nás tradične kopú za Vladimira Putina, neonacistov a tiež zoširoka rozmazávajú teórie, že porušovanie ľudských práv v Číne je výplodom slniečkarov.
Cui bono? V čí prospech? Stoja na strane čínskych papalášov alebo na strane ľudí? Tí si PR nezaplatia. Netreba však mať predstavu, že všetko je zaplatené, za všetkým treba hľadať len niečí záujem. Vždy však musíme na mediálny obsah nazerať s istou dávkou kritiky.
A riešenie? Jedinou prevenciou je dopĺňanie komerčných médií nezávislými, odpolitizovanými verejnoprávnymi. Médiami, ktorých majitelia sa nemenia, pretože sú to občania a občianky.