Každý si môže všimnúť, že sa vianočné sviatky samy od seba pravidelne umiestňujú ku koncu roka. To je úplne „antivianočné“, lebo pred koncom roka chcú všetci všetko. A všetci chcú to všetko hneď. Teda namiesto toho, aby radšej ešte pár týždňov so všelijakými úlohami a výsledkami počkali.
V tomto napätom období sa človek iba zriedka stretne s úprimným ľudským pochopením. Teda na jednej strane. Tá druhá, krajšia, ktorá ju úplne nezištne sprevádza napriek tristným okolnostiam, predstavuje úzku štrbinu, také nejaké ucho ihly, ktorým vlastne Vianoce napokon predsa len vkĺznu.
Paradoxne je práve v nej miesta iba pre pár najbližších, ale keď pozorujem Slovensko, napokon ňou prelezú všetci. Musia putovať rozprávkovými či začarovanými krajinami s hromadami pekných a nadmieru užitočných, ba i celkom zbytočných vecí, len aby pre svojich blízkych medzi nimi nazbierali tie najkrajšie, ktoré by ich skutočne potešili. Niekedy nimi iba naplnili prázdne miesta v srdci, niekedy privolali úsmev. Inokedy aby položili základy pre blízku alebo vzdialenú budúcnosť.
Princovia i princezné v každom veku musia opäť vypočítať nevypočítateľné, uhádnuť najťažšie hádanky, skackať cez pasce bosoriek a bosorákov, preliezť strmé a zdĺhavé cesty k dobru úplne bez kompasu, bez rady múdrych starcov a zázračných nástrojov, neekologicky postínať všetkým drakom všetky hlavy, ba popri tom nezriedka dokonca aj podvečer zaparkovať pred obchodným reťazcom.
Keď som pred niekoľkými dňami tak akosi „vnášal“ neznámu babičku s pomocou neznámeho mladíka do trolejbusu, zamyslel som sa nad tým, koľko má človek pre tento život vlastne síl. S tou záľahou tašiek a balíčkov sa vlastne ničím nelíšila od statočného rytiera, ktorého však prezliekali aspoň pomocou šikovného stredovekého kladkostroja.
Dnes už nikto nič také nemá. Je na to všetko sám. Takmer akoby ho vyklopili z veršov, ktoré napísal slávny rímsky básnik Publius Ovidius Naso: „Kým budeš šťastný, narátaš mnoho priateľov, keď prídu zamračené časy, zostaneš sám!“
Ale napriek všetkému mi babičkino zúfalé úsilie vyznelo napodiv povzbudzujúco. Prerazí opäť tento malý svet aj so svojou francúzskou barlou, prejde ním popri ostošesť cválajúcich kuriéroch s nákladmi iných tajomných balíčkov. Zažne sviečky a srdcia príbuzných tak ako po desiatky rokov predtým. Nik od jej stola nevstane hladný, nik nedostane lepšie dobroty.
Áno, tie večné sviečky a vetvičky! Prechádzam dlhou tmou týchto nocí, no popri stovkách stromčekov, čo svietia v susedných či celkom cudzích záhradách. Kedy asi myslíme na tých vôkol nás viac?
Naše sviatky nás vítajú mnohými dverami. Dokonca s láskou. Iba tá je v týchto dňoch skutočne dôležitá. Vzchopme sa, priatelia! Len smelo do Vianoc!