Lúpanie jadierok

22.01.2020 16:00

Január, fašiang je v plnom prúde. Nesneží. Hmla. Keď sa rozvidnie, nebo je plné takých malých mráčkov. Akoby sa roztrhal jeden veľký.

V knižnici je dobre, niečo som od začiatku roka urobila, síce len staré časopisecké resty, ale urobila a odoslala. Oneskorene som dostala drevené pátričky… Paterky. Ruženec. Včera som ho mala na krku.

Dcéra bude mať trojky – z matematiky, fyziky, chémie… Muž z toho robí vedu, teda aj ja, no ja som bola „věhlasná“ zlá žiačka, a tak som sa jej potom začala zastávať, že už stačilo, a nakoniec sme sa povadili. Viete si predstaviť. Môj muž nikdy nemal na vysvedčení ani len dvojku. Keby žili tato s mamou, všetko im nažalujem. Takto sa spolieham, že vidia v tom nebi a vedia, a možno i zmenia alebo sa to zmení samo.

Hocikedy využijem obednú prestávku v knižnici na súkromnú prácu a písanie. Keď som sama, treba to využiť. V modranskom kláštore sestrička učí taliančinu. Vybrala som sa tam, že sa prihlásim. Zastala som v lipovej aleji vyše cintorína a takmer sa rozplakala. Ubúdam. Čítam, ale málo, menej, ako by som chcela a mala. Večer aj z Biblie, potom takú modlitbu, nedočítala som.

Dnes musím variť, upratať a žehliť, zajtra to isté, akurát v inom poradí, a potom prídu cez víkend hostia. V pondelok som vždy našťastie v práci a skonsolidujem sa.

Jedna taká hviezda ako šošovička na nebi sa sem v noci pozerala. Moja malá dcéra sa raz opýtala jedného chlapca na ihrisku: „Ty si čo?“ „Čo som? A ty si čo?“

„Až mě zítra ráno v pět ke zdi postaví…“ Počula som včera túto Nohavicovu pesničku a celé som to s ním odspievala spamäti. Keď som bola dievča, vedela som zaspievať takmer všetko.

Nezozbieralo sa vo mne na sústredený text ani na sociálnej sieti. Pritom Pezinok, kde pracujem, je teraz ako hlavné mesto. A blížia sa voľby. Vyjadriť, presne, vylúpnuť jadierko… A tak sa vyjadrujeme, akurát z tých našich jadierok nič neklíči a tuším ani nechutia. Kto je a čo je, koho treba voliť, čo zase tí katolíci urobili, rómska otázka…

Minule som jednej slečne zaplatila lístok na vlak, lebo naň nemala. Traja vo vagóne sa rozčuľovali, ako si ľudia navzájom nepomáhajú. No na lístok jej nik neprispel. Asi tak. Netreba sa ku všetkému „odjadrincovávat“. Pravá ruka nemá vedieť, čo robí ľavá.

Raz mi môj syn Vinco, čo mal teraz meniny, hovoril zážitok zo školy v Amerike. Pýtala som sa ho: „A to bol černoch?“ Odpovedal: „Vieš čo, neviem!“

Pochádzam z tradičnej rozvedenej bielej rodiny. Bývam s Rómami vo dvore a ich Luca je moja najlepšia modranská kamoška. Keď ju chvíľu nevidím, chýba mi. V rodine máme homosexuálov, rada cvičím jogu a chodím do kostola. Katolíckeho! Keď niekoho bolí, bolí mňa… Keď niekomu chýba na vlak, chýba mne… A voliť ak nemusím, nechodievam…

Keď vidím odpadky, zbieram ich, keď žobráka, niečo mu dám, a keď niekde schne kvet, polejem ho. Tuším som sa vyjadrila a stratila jedno z jadierok.

Mimochodom, u nás v Modre sa vraví, že keď sa na Vincenta vták z koľaje vody napije, ten rok mnoho vína sľubuje.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vincent #Pezinok #Modra #knižnica #Jaromír Nohavica
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku