Vo Francúzsku sa začiatkom decembra rozhoreli najväčšie štrajky za posledné roky voči Macronovej navrhovanej úplnej zmene dôchodkového systému. Ten je teraz síce zložitý, no je kostrou sociálneho štátu, zárukou spravodlivých a dôstojných penzií pre všetky kategórie pracujúcich.
Francúzi sa obávajú viacerých vecí. V prvom rade chce prezident Emmanuel Macron zvýšiť vek odchodu do dôchodku o dva roky a zrušiť skorší odchod pre tých, čo pracujú v náročných povolaniach. Ako druhé navrhuje zaviesť zjednodušený bodový systém, podľa ktorého by sa dôchodok rátal na základe príjmov počas celej pracovnej kariéry, teda aj napríklad z času nezamestnanosti.
Doteraz platil systém, že sa do dôchodku započítavajú príjmy z 25 najlepších, najviac zárobkových rokov. Hodnotu „bodov“ za odpracované roky bude stanovovať vláda. Takže ak bude chcieť niekedy škrtať, ľahko sa dotkne práve dôchodkov. Väčšina obyvateľstva si teda novou „reformou“ pohorší.
Macron, samozrejme, argumentuje tým, že financovanie dôchodkov je neúnosné a snaží sa viesť ľudí k presedlaniu na súkromné, privatizované dôchodkové schémy, ako je u nás druhý a tretí pilier. Ide o frontálny útok na základné funkcie štátu.
Ako môže niekto v Európskej únii tvrdiť, že nie je alebo že nebude dostatok peňazí na dôchodky, keď žijeme v najbohatších krajinách sveta? Aké sú teda priority štátu, ak nie dôstojný život jeho občanov? Perverzné na takýchto návrhoch je, že francúzsky prezident dlhodobo znižuje dane najbohatším, ktorí by z logiky veci mali najviac prispievať do rozpočtu.
Ak oni budú platiť nižšie dane a korporácie dostanú daňové úľavy, prípadne sa rovno presunú do daňových rajov, určite sa nenájde dostatok financií na sociálny štát. Ale potom nech Macron pomenuje veci pravým menom. To nie je o tom, že na dôchodky nie sú peniaze, ale o tom, že chce zlomiť sociálny štát, prihodiť kšefty súkromným dôchodkovým spoločnostiam a všetkých uvariť na presvedčenie, že „nie je žiadna alternatíva“. Jánošík majetných: chudobným chce brať, boháčom dávať.
Alternatívou sú vyššie dane pre bohatých a korporácie. Nečudo, že Francúzi štrajkujú. V princípe nadväzujú na žlté vesty, ktoré protestovali proti dvíhaniu cien za naftu pre bežných ľudí, no nie pre veľké prepravné spoločnosti. Presne takéto reformy sú nespravodlivé voči časti spoločnosti, ktorej ekonomické problémy predstavujú vždy iba nepodstatné čísla v žiarivo vyzerajúcich štatistikách.
Macron chce reformu i za cenu zvýšenia počtov policajtov a právomocí strieľať do demonštrujúcich. Napriek tomu, že ide proti názorom väčšiny spoločnosti. Pretlačil návrh do parlamentu, odborári chystajú ďalšie generálne štrajky.
Aj takto vyzerá politická angažovanosť, nielen prostredníctvom volebného lístka raz za štyri-päť rokov. V hre je dosť veľa: výška francúzskych dôchodkov i ďalší krok smerom k rozkladu sociálneho štátu, ktorým sa bude pravica inšpirovať po celej Európe. Potom nech sa po ďalších voľbách nik nečuduje, keď vyhrá Marine Le Penová.