Zatiaľ čo na Slovensku cítiť z výsledku volieb, poznamenaného rekordným počtom prepadnutých hlasov, isté rozpaky, z českého odstupu vyhral v demokratickej súťaži volič. Nerieši sa, čo by bolo keby a kde kto spravil v kampani chybu.
S rešpektom k najbližším susedom želajú Česi a Moravania Slovákom stabilnú a múdru vládu, ktorá obnoví dôveru občanov k vlastnému štátu a postará sa o to, aby sa im dobre žilo.
Je jasné, že akceptovať volebný výsledok u susedov je ľahšie, ako rešpektovať voľby doma. Tí istí politici, ktorí by doma najradšej vymenili voličov, ktorí „si nedovidia na koniec nosa a nekompetentne volia konkurenciu“, priznávajú rovnakým voličom za riekou Morava dar jasnozrivosti a zrelého úsudku.
Nie je v tom iba zdvorilosť. Podstatný je odstup, z ktorého je rozdelenie spoločnosti u susedov nelogické a zbytočné, ak v tom podstatnom sú ľudia zajedno. To len doma je nemožné ťahať za jeden povraz, držať pri sebe.
Znakom nadštandardných česko-slovenských vzťahov je, že po každých voľbách k sebe politici rýchlo nájdu cestu bez ohľadu na to, či sa hlásia k pravici, ľavici, k liberálom, či ku konzervatívcom. To, že slovenský volič radikálne prekreslil politickú mapu a liberálne Slovensko sa cez noc stalo Slovenskom konzervatívnym, nemá na vnímanie Slovenska českými očami žiaden praktický vplyv. Igor Matovič bude v Česku prijímaný rovnako srdečne, ako bol prijímaný Robert Fico.
Hoci sa všetko globalizuje, naše vedomosti o svete za hranicami zostávajú útržkovité, povrchné. Pre orientáciu sú podstatné trendy. Slovensko z odstupu vyzerá ako krajina, v ktorej obyčajní ľudia v súlade so všeobecným trendom hádžu neužitočné tradičné strany cez palubu, neorientujú sa podľa volebných programov či ideológií, ale metódou pokus omyl hľadajú medzi politikmi niekoho, komu sa dá veriť.
V takej situácii je, samozrejme, gratulácia k dobrej voľbe intuitívna, nie je podložená racionálnou analýzou. Gratulujeme si cez hranice k tomu, že sa politikov dokážeme aspoň zbaviť, keď už ich nevieme vybrať tak, aby z nich bol osoh.
Gratulovať voličom k dobrej voľbe sa patrí, je to otázka slušnosti. Gratulovať lídrovi víťazného zoskupenia je zas demokratická procedúra, patrí to k neformálnemu protokolu. Aby však gratulácia mohla byť od srdca, musí byť adresná. Našťastie z tých stopäťdesiatich čerstvo zvolených slovenských poslancov poznám jedného, Jana Budaja, osobne!
Jana som kedysi spoznal skôr ako nezávislú osobnosť, než obyčajného človeka. V mojej spomienke na Bratislavu zostal ako noblesný umelec, provokatér, dobrodruh, homo politicus, s ktorým bola radosť súhlasiť i nesúhlasiť.
Hovorí sa, že jednotlivec v politike veľa nezmôže. Ale bez ľudí ako Budaj by politika bola iba rutinou. Gratulujem voličom, že si to uvedomili, a Janovi, že ich presvedčil.