Samozrejme, že na podobné veci ako vypuknutie pandémie nie sme psychicky ani fyzicky pripravení. Čo je horšie, nielenže nás sužuje predstava, aké budú dosahy na životoch, ale aj aké dôsledky čakajú ekonomiku.
Je absurdné, aby sme ako najbohatší a najrozvinutejší svet v histórii boli v 21. storočí odkázaní na neistotu voľného trhu, ktorý sa zrúti pri kríze bez akýchkoľvek bŕzd.
Na to máme mať robustný štát s rezervami, aby mohol s dostatočnými kapacitami zasiahnuť. A že vraj štát nemá peniaze? O to nemorálnejšie dnes vyznievajú podnikatelia, čo ich ukrývajú v daňových rajoch, a korporácie ako Google a Amazon, ktoré vďaka rozdielom v zdaňovaní medzi jednotlivými krajinami nezaplatili ani cent na daniach. Výsledkom sú nedostatočné kapacity zdravotníckych zariadení a neschopnosť zaplatiť lekárom normálne mzdy.
Hádam i takí obhajcovia neregulovaného kapitalizmu ako Richard Sulík pochopili, že zosúkromnené zdravotníctvo sa pri prvom väčšom probléme ukázalo ako čistá katastrofa. Tieto firmy totiž vidia iba príležitosť na zarobenie peňazí. Vo Veľkej Británii ponúkli nemocniciam prenájom lôžok za „ľudomilných“ 2,4 milióna libier, biznis s rúškami a ochrannými prostriedkami len tak prekvitá.
Zisk nie je dôležitejší ako ľudské životy. Áno, určite príde k nevyhnutným výpadkom výroby, ale radšej k nim ako k stratám na životoch. Mnohým ľuďom vypadnú príjmy, preto akýkoľvek finančný balíček záchrany od štátu a od Európskej únie musíme použiť najmä na podržanie zamestnancov, pracujúcich a živnostníkov a zaistiť im čo najvyššiu náhradu mzdy predtým, ako zase budeme zachraňovať banky a korporácie.
Drakonické pravidlá a balíčky opatrení nám však ukazujú, že keď sa chce, tak sa dá. Dajú sa robiť aj opatrenia, ktoré „sú nepredstaviteľné“, „zaváňajú komunizmom“, alebo by jednoducho stáli priveľa peňazí.
Nemecko zvažuje okrem finančnej pomoci firmám priamo znárodnenie, viaceré vlády chcú zavádzať cenové stropy pre rúška a ochranné pomôcky. To si neskôr pamätajme aj pri iných témach, napríklad pri astronomickom zvyšovaní cien bývania. Tiež je to hyenizmus na základnej potrebe, bez ktorej sa nikto nezaobíde.
Táto kríza potvrdzuje, aký nevyhnutný je sociálny štát, jeho zásahy a ochrana. Nesmú z nej vypadávať najchudobnejší, pretože sú pri akomkoľvek probléme vždy najzraniteľnejší. Pritom teraz jasne vidíme, že sme na jednej lodi.
Pamätajme i na to, kto sú skutoční hrdinovia v zlých časoch. Doktori, doktorky, sestričky, predavačky v obchodoch, verejní zamestnanci, ktorí sú nasadení v tejto situácii. Je obscénne, aby boli na najnižších platových priečkach v spoločnosti, ktorá tisícnásobne štedrejšie odmeňuje futbalového hráča ako sestru v nemocnici.
Držme si palce a ostaňme doma, kým to bude bezpečne za nami. Potom žiadajme politické a ekonomické zmeny, ktoré reálne zastabilizujú spoločnosti pred dôsledkami kríz. Aby sme sa poučili z vlastných chýb.