Gáganie husí a kŕkanie žiab, zhromaždisko pelikánov aj kormoránov, stovky veľkých, bielo popolavých a čiernych vtákov, švenk na okolie, skaly obrastené zeleňou ako zabudnuté hrady, to zelené, čo sa ťahá, ovíja sa aj okolo vysokých tráv, a potom sa tie trávy cez prepletence vystrkujú ako dáke meče, ako si tam stoja, trávy, machy, mačiny, trsy, drny, chuchvalce, švenk zdiaľky meandre celej zátoky, jej úžiny, a tiene, tiene stromov, čo tu stoja, hniezda vtákov, pierka, blato, trsteniariky a kúdeľníčky, a zimujú – chochlačky, že vrkočaté, hlaholky a kačice a zavše turpany, ľadovky a potápače. Voda sa vlní a čerí a sčerí a zavše otvorí, je plná rýb, zavše príde búrlivý vietor a zvlní jej sivozelenkavú hladinu, oblaky prinesú búrku a dážď, a potom ráno blčiace zore a niekedy obloha pripomína lesklý kov.
Tie vtáky aké majú čudné tváre a rôzne krídla, koľko je tu všelijakých nôh a nožičiek, a niektorým sa leskne perie, a takmer všetky vtáky, aj tie vo vode, sa vzájomne dotýkajú, rozprestierajú krídla a čechrajú si perie, pri chôdzi sa vôbec neobracajú, chodia sem a tam, a najradšej sú vo vode, plávajú, ponárajú sa, lovia ryby, čechrajú si perie, plno vtáčích očí, obloha teraz vyzerá ako belasý kameň, kryštál roztiahnutý nad vtáčími hlavami, krídla im zakrývajú telá, počuť trepot tých krídel, hukot vôd, šľahanie krídlami o hladinu, iný zvuk majú krídla, čo letia, iný tie, ktoré zosadnú na hladinu, trepot krídel, hukot vôd, šľahanie, keď majú uvoľnené krídla, kvapká z nich voda, stopy v blate na brehu, hlasy drobných vtákov, večer je ako zafír, skaly ako tróny, a zavše v daždivý deň, oblohu pretne dúha a na hladine pláva perie.
Chcela som tam zájsť, vidieť pustu, o ktorej sa mi zavše v noci sníva, a tieto vody a zátoky plné vtákov, ktoré si zo zobákov kľujú mladé sumce, napísať o nich, aj o tých rybách, o tom, že vnímanie krásy je naozaj akousi znesiteľnou a prijateľnou formou hrôzy ako vravel Rilke, ale spomenúť aj Bondyho staroindický príbeh, v ktorom si lietajú lastovičky a sú ich tisíce, a lietajú okolo obrovskej žulovej kocky. Koniec sveta vraj nastane, keď náhodnými dotykmi svojich krídel tú dosku zošúchajú na prach.
Vidím tie vtáky, ako tu sedím v noci u nás v kuchyni, nočnou pustou sa možno ženie chladný vietor a jemne víri prach, niektoré vtáky v noci tak duduškajú a gaškajú, sedím tu sama, už nefajčím a píšem, ťukanie klávesnice prerušuje ticho, také magické tu na puste. A ráno milí vtáčkovia budú poletovať nad krajinou ako nad dákou priepasťou, prudké biele vetry budú narážať na príkre a studené steny vôd, potom sa všetko zvlní, zvlní sa celý obraz krajiny, mávnutím krídel, nárazom vetra, nárazom krídel o hladinu, pohybom konárov stromov, pohybom trávy, pohybom slnka sa zmení tieň a krajina, jej vody a svetlo sa budú vlniť rovnako ako pred tisíckami rokov…