Čaká nás iná budúcnosť

26.03.2020 14:00

Nevieme, čo bude. Ale čosi už tušíme. Pohľad na vyprázdnené ulice a námestia ešte nedávno rušných svetových metropol ilustruje fakt, že sa skončila éra našej „nesmrteľnosti“.

Štatisticky síce nezomierame väčšmi než pred pandémiou, ale zomierame inak: V hlavných správach, v priamom prenose, on-line. S tým súvisí strach o život, vinou ktorého sa stávame smrteľníkmi. Výrazne sme ožili! Nebude to však zadarmo.

Existuje nespisovné, no výstižné úslovie: „O čo ide, keď nejde o život?“ Doteraz sme ho citovali v mimoriadnych situáciách. Dnes pasuje na každodennú realitu, na ktorú sa adaptujeme.

Včera nepredstaviteľné je zo dňa na deň prirodzené, normálne. Čím dlhšie potrvá karanténa, v ktorej nám ide o to, aby sme zostali nažive respektíve iných nepripravili o život, tým viac bude toho, k čomu sa už v budúcnosti nevrátime. Pretože vznikne nielen individuálny pocit, ale i spoločenský konsenzus, že to nie je dôležité pre náš život.

Svet, v ktorom sa zastavil voľný pohyb osôb, dramaticky klesla výroba a spomalila sa preprava tovaru, je svetom, v ktorom sa zastavila globalizácia.

Rastie vplyv a zodpovednosť národných vlád, teda lokálnych politikov na úkor nadnárodných štruktúr. Rýchlo sa učíme byť nezávislí od čohosi takého vzdialeného a neužitočného, ako je odrazu Brusel. Pandémia ukázala, že Európska únia nie je projekt do nepohody a jej reputácia sa ocitla v troskách.

Naša budúcnosť sa odvinie od toho, ako dlho sa budeme zo strachu o život navzájom vyhýbať. Ak to bude relatívne krátko, môže štát pomôcť ohrozeným firmám a podnikom, ktoré v krízovom režime nepotrebujeme. Napríklad cestovným kanceláriám, reštauráciám či tým, ktorých živí to, že sa nám starajú o zábavu.

Ak však pandémia bude pokračovať dlhšie, úlohou štátu bude postarať sa o to, aby mal každý jedlo, aby ľudia, ktorí nezarábajú, neprišli o strechu nad hlavou, aby fungovala elektrina a tiekla voda. Úlohou štátu bude zaistiť občanovi prežitie, nie kompenzovať mu nezrealizovaný zis­k.

Ešte nevieme, či náš doterajší spôsob života je iba dočasne prerušený, alebo či je mu navždy koniec. No skúsenosť nedobrovoľnej skromnosti, ktorú v týchto dňoch všade na svete ľudia podstupujú, zanechá na nás trvalú stopu. Koho to nezabije, toho to posilní.

Ukáže sa, že dokážeme žiť skromnejšie, než sme si kedy dokázali predstaviť. A pravdepodobne zistíme, že nás strata toho, čo vo skutočnosti nepotrebujeme, zbaví závislosti, oslobodí.

Ešte pred niekoľkými dňami sme sedeli vo vlaku, z ktorého sa za jazdy nedalo vystúpiť. Dnes ten vlak stojí. Stále v ňom sedíme a počúvame frázy o tom, že pokrok sa nedá zastaviť, že moderný kreatívny človek realizujúci sa voľnočasovými aktivitami sa už nikdy nevráti k práci. Ekonómovia rečnia o odloženej spotrebe a prorokujú, že po konci karantény uvedomelo vezmeme obchody útokom, aby sme zachránili HDP.

Pre toho, kto profitoval zo sveta, aký bol, bude, samozrejme, ťažké akceptovať, že sa ten globálny konštrukt zosypal ako domček z karát. Veľa ale bude i nás, ktorí za (životným) režimom, aký tu panoval, smútiť nebudeme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úloha štátu #pandémia #kreatívny človek #karanténa #Európska únia #ekonómovia #budúcnosť
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku