Štatisticky síce nezomierame väčšmi než pred pandémiou, ale zomierame inak: V hlavných správach, v priamom prenose, on-line. S tým súvisí strach o život, vinou ktorého sa stávame smrteľníkmi. Výrazne sme ožili! Nebude to však zadarmo.
Existuje nespisovné, no výstižné úslovie: „O čo ide, keď nejde o život?“ Doteraz sme ho citovali v mimoriadnych situáciách. Dnes pasuje na každodennú realitu, na ktorú sa adaptujeme.
Včera nepredstaviteľné je zo dňa na deň prirodzené, normálne. Čím dlhšie potrvá karanténa, v ktorej nám ide o to, aby sme zostali nažive respektíve iných nepripravili o život, tým viac bude toho, k čomu sa už v budúcnosti nevrátime. Pretože vznikne nielen individuálny pocit, ale i spoločenský konsenzus, že to nie je dôležité pre náš život.
Svet, v ktorom sa zastavil voľný pohyb osôb, dramaticky klesla výroba a spomalila sa preprava tovaru, je svetom, v ktorom sa zastavila globalizácia.
Rastie vplyv a zodpovednosť národných vlád, teda lokálnych politikov na úkor nadnárodných štruktúr. Rýchlo sa učíme byť nezávislí od čohosi takého vzdialeného a neužitočného, ako je odrazu Brusel. Pandémia ukázala, že Európska únia nie je projekt do nepohody a jej reputácia sa ocitla v troskách.
Naša budúcnosť sa odvinie od toho, ako dlho sa budeme zo strachu o život navzájom vyhýbať. Ak to bude relatívne krátko, môže štát pomôcť ohrozeným firmám a podnikom, ktoré v krízovom režime nepotrebujeme. Napríklad cestovným kanceláriám, reštauráciám či tým, ktorých živí to, že sa nám starajú o zábavu.
Ak však pandémia bude pokračovať dlhšie, úlohou štátu bude postarať sa o to, aby mal každý jedlo, aby ľudia, ktorí nezarábajú, neprišli o strechu nad hlavou, aby fungovala elektrina a tiekla voda. Úlohou štátu bude zaistiť občanovi prežitie, nie kompenzovať mu nezrealizovaný zisk.
Ešte nevieme, či náš doterajší spôsob života je iba dočasne prerušený, alebo či je mu navždy koniec. No skúsenosť nedobrovoľnej skromnosti, ktorú v týchto dňoch všade na svete ľudia podstupujú, zanechá na nás trvalú stopu. Koho to nezabije, toho to posilní.
Ukáže sa, že dokážeme žiť skromnejšie, než sme si kedy dokázali predstaviť. A pravdepodobne zistíme, že nás strata toho, čo vo skutočnosti nepotrebujeme, zbaví závislosti, oslobodí.
Ešte pred niekoľkými dňami sme sedeli vo vlaku, z ktorého sa za jazdy nedalo vystúpiť. Dnes ten vlak stojí. Stále v ňom sedíme a počúvame frázy o tom, že pokrok sa nedá zastaviť, že moderný kreatívny človek realizujúci sa voľnočasovými aktivitami sa už nikdy nevráti k práci. Ekonómovia rečnia o odloženej spotrebe a prorokujú, že po konci karantény uvedomelo vezmeme obchody útokom, aby sme zachránili HDP.
Pre toho, kto profitoval zo sveta, aký bol, bude, samozrejme, ťažké akceptovať, že sa ten globálny konštrukt zosypal ako domček z karát. Veľa ale bude i nás, ktorí za (životným) režimom, aký tu panoval, smútiť nebudeme.