Samozrejme, tí z nás, ktorí preferujú originalitu a autenticitu života, môžu nad kompenzáciami ohŕňať nos. Povedia: „Ak to nie je to pravé orechové, tak si to môžete nechať. Nechceme atrapy a falošné značky, napodobneniny, secondhand. To všetko je len pre tých, čo na pravé veci nemajú. A to sú ľudia druhej, tretej či ďalšej kategórie.“
Lenže korona — a naša frontálna reakcia na ňu — nás všetkých postavila práve do tejto situácie. Jej neľudskosť spočíva v tom, že nám diktuje, ako máme žiť, čo smieme a čo nie, čo máme a čo nemáme robiť. Vymedzila nám úzke mantinely života, na aké sme neboli zvyknutí.
Diktát reality je najväčší prejav neľudskosti sveta, ktorý ovládol zákerný vírus. Príroda nám ukázala svoju moc, a všetci sme pred ňou maličkí. Cúvame a sme ochotní cúvať až po krajnú hranicu, ktorú ani nepoznáme. Nie sme pupkom sveta a nemôžeme sa hrať na jeho pánov.
Ozaj, prečo sme tak „uvedomelo“ (ako znie sprofanované slovo z minulých čias, čo si niektorí iste pamätáme) pred touto realitou ustúpili? Z nevyhnutnosti? Zo strachu o život? Z rozumnosti?
Takže sa potvrdzuje, že strach a rozumnosť sú prekvapujúco úzko spojené. Neexistujú jeden bez druhého. Strach je naša ľudská forma rozumnosti a rozumnosť forma strachu. Nemáme sa za čo hanbiť, ale ani na čo byť veľmi hrdí. Tiež sme len súčasťou tohto prírodného sveta, v ktorom vládne pud sebazáchovy a rozum je jeho pokračovaním inými prostriedkami. Rozumu vďačíme nepochybne za veľa, nie je to však celý náš život.
Druhou, svetlejšou stránkou tejto mince by mohla byť napríklad nádej. Ak sme sa dokázali zo strachu rozumne stiahnuť do svojich obydlí, do súkromia, nebodaj sa uskromniť, vzdať sa množstva vecí a činností, lebo ani nie sú až také potrebné, tak to všetko robíme s nádejou, že sa to oplatí, že je to správne, hoci nedobrovoľné a vynútené. Raz sa to predsa musí skončiť — hovorí nám zdravý rozum — a vrátiť do normálu.
Každý máme svoje miesta, kam sa teraz nemôžeme pozrieť. Tie miesta osireli, ktovie dokedy? Nemôžeme sa z nich potešiť napriek prebúdzajúcej sa jari. Alebo iba ak na diaľku, virtuálne. Na obrázkoch, videách. Nehovoriac o stretnutiach s ľuďmi, s ktorými nebývame. S príbuznými, priateľmi. Kompenzujeme si to, čo nemáme a nemôžeme mať v origináli.
Kompenzácia však nie je podradná. Robí život znesiteľným, keď je znemožnený jeho zaužívaný spôsob. Poskytuje nielen útechu a rovnováhu, ale trénuje aj flexibilitu. Potrebujeme vyvažovať rozum citmi, disciplínu spontánnosťou, uzavretosť komunikáciou, prúd mediálnych správ „vypnutím sa“, organizáciu relaxom, úzkosť nádejou atď.
Kompenzácia môže založiť alternatívny spôsob života, na ktorý si navykneme. V súlade s aforizmom Friedricha Nietzscheho: „Milujme svoj osud.“ Súčasný nemecký filozof a esejista Peter Sloterdijk má zasa iný imperatív: „Musíme zmeniť svoj život.“ Jeho americký kolega Richard Rorty by iste dodal, že potrebujeme najmä sociálnu nádej pre budúcnosť.