O rizikách čínskych „mokrých trhov“ vieme minimálne od vypuknutia epidémie SARS v roku 2003. Predaj divo žijúcich zvierat zvyšuje pravdepodobnosť prenosu nových, nebezpečných vírusov na človeka. Čínska vláda má kapacity ho limitovať alebo aspoň pozorne kontrolovať. No nevyužila ich.
Snaha čínskych úradov ututlať problém prispela k prvotnému rozšíreniu pandémie. Ak by včas izolovali prvé prípady, namiesto prenasledovania tých, ktorí na ne upozorňovali, nemuseli sme čeliť globálnej pandémii. Režim v Pekingu má teda výrazne „za ušami“ – to čiastočne vysvetľuje masívnu dezinformačnú kampaň, ktorou sa snaží prepísať naratív pandémie.
No ak už chceme hľadať vinníkov, nemali by sme sa tu zastaviť. Čoraz hlbšie prenikanie človeka do doteraz nedotknutých oblastí, zintenzívňovanie antropogénnych vplyvov na ekosystémy, nie je špecifikom žiadneho konkrétneho režimu ani krajiny.
Čínske „mokré trhy“, ťažba vzácnych kovov v džungliach rovníkovej Afriky, európske intenzívne poľnohospodárstvo ničiace pôdny fond i vodné zdroje… sú rôznymi prejavmi neudržateľného ekonomického systému, ktorý vníma prírodné prostredie len ako zásobáreň zdrojov. Tento prístup spája čínsky štátny kapitalizmus, západný liberálny kapitalizmus či polofeudálny systém zlyhaných štátov.
Najúčinnejšou zbraňou proti globálnym problémom je globálna spolupráca. Tá v prípade tejto pandémie zlyhala už na začiatku, keď Peking neposkytol dostatočne skoro informácie o pandémii a zvyšok sveta stratil dôležité týždne na prípravu. No Čína nie je jedinou, a už vôbec nie prvou, veľmocou podkopávajúcou účinný multilateralizmus. Šancu naň sme prakticky stratili v začiatkoch 90. rokov, keď Spojené štáty začali snívať sen o globálnej hegemónii.
Podobne je to s transparentnosťou a dezinformáciami: nie sú čínskou špecialitou. Ruskú dezinformačnú ofenzívu zažívame podstatne dlhšie. A stojí za to spomenúť si na „dôkazy“, ktorými sa Washington snažil získať medzinárodnú podporu pre inváziu do Iraku v 2003.
Nič z toho neznižuje zodpovednosť čínskeho režimu za prepuknutie pandémie. Ani neospravedlňuje snahy o využitie problémov na posilnenie vplyvu – či už hovoríme o propagande ospevujúcej „bratskú pomoc“, alebo získavaní kontroly nad zahraničnými firmami, oslabenými krízou (opäť nič z toho nie je čínskym špecifikom). Okrem toho, autoritárska povaha čínskeho režimu, jeho netransparentnosť, dáva dodatočné príčiny na opatrnosť.
No pri hľadaní „vinníkov“ by sme mali mať širší pohľad. Západný svet, ktorého sme súčasťou, sa výrazne podieľal na vytváraní a rozširovaní ekonomického systému, ktorý je environmentálne neudržateľný, nestabilný, a vytvára riziká, ktoré nedokážeme predvídať a riešiť. Globálne pandémie sú jedným z nich. Zmena si vyžaduje podstatne viac, než len zavretie nejakých čínskych trhov.