Ďalej sa dočítame, že vláda má záujem podporovať iba kvalitné a konkurencieschopné vysoké školy. Za také považuje tie, ktorých absolventi majú uplatnenie a prinášajú pridanú hodnotu pre spoločnosť.
Aj tu je úskalie, pretože spoločenské potreby sú dynamické, štruktúrované a ich trendy sa menia. Produkty vysokých škôl ich musia pokrývať proporcionálne a perspektívne. To, čo prináša uplatnenie a hodnotu dnes, nemusí platiť zajtra.
Kvalita sa vytvára vo vnútorných procesoch a fungovaní vysokých škôl. Tu má byť kľúčovým aktérom Akreditačná agentúra. Jej úlohou je vyselektovať kvalitu, diverzifikovať školy a vyprofilovať ich podľa medzinárodných kritérií.
Vyzerá to, že školy budú tancovať tak, ako agentúra bude pískať. Zatiaľ však nevedno, ako agentúra vyhodnotila nedávnu diskusiu k návrhom akreditačných štandardov, od ktorých sa má všetko odvinúť.
Návrh štandardov pre akreditáciu štúdijných programov bol len pokračovaním predošlého modelu v kvázidokonalejšom šate. Kameňom úrazu je koncepcia nielen toho, ako akreditovať, ale koho a čo akreditovať. Inštitucionálna akreditácia (prítomná aj v analogickom zákone v Českej republike) sa do návrhov nedostala. Ani možnosť akreditovať študijný odbor, ktorého realizáciou sú študijné programy.
Na podporu kvality chce vláda zmeniť systém financovania tak, aby umožnil školám externé zdroje a odrážal výkony. Dúfajme, že nielen kvantitatívne. Vláda chce riešiť i akademickú etiku a internacionalizáciu štúdia, rozvíjať bakalárske profesijné programy a zmeniť učiteľské odbory, hoci nevedno ako. Takisto chce prehodnotiť systém riadenia (ako?) a infraštruktúru.
Nič nové pod akademickým slnkom. To všetko obsahovalo Učiace sa Slovensko z roku 2017. Ani slovo o novom vysokoškolskom zákone, ktorý sa mal prijať už dávno.
Veta o „obsadzovaní funkčných miest docenta a profesora podľa pravidelných akademických výstupov bez viazanosti na vedeckopedagogické tituly“ hovorí o duálnom systéme tzv. funkčných miest, obsadzovaných konkurzom, aj o vedeckopedagogických tituloch, získavaných habilitačnými a inauguračnými konaniami, pričom pripúšťa jedno bez druhého.
To je náš zlý systém graduácie v akademickej kariére. Samozrejme, že vysoké školy majú mať docentov a profesorov, no to je názov pre pracovnú pozíciu, nie pre funkciu či funkčné miesto.
Iste, pracovné pozície sa v kariérnom raste dosahujú „výkonom“, ktorý preukáže prínos akademika do príslušného odboru v podobe pedagogického a vedeckého či umeleckého diela. To treba hodnotiť najmä kvalitatívne. A podľa toho vytvoriť neduálny systém personálnej práce na vysokých školách.