Vlani som investoval nemalé fyzické úsilie a veľa finančných prostriedkov do zakopania nádrže na dažďovú vodu pri dome. Bolo mi teda jasné, že vody naprší nad hlavu, aby tá investícia a lopota vyzerali ako zbytočnosť. V praxi je to tak, že v ideálnom prípade disponujem rezervou 5,5 kubického metra dažďovej vody. Lenže keď je sucho, do nádrží zo strechy logicky nič nenatečie, a keď prší, radosť z plniacich sa nádrží trvá krátko a potom už človek špekuluje, ako pozemok odvodniť.
Keďže človek nemá počasie pod kontrolou, zvykneme sa my vidiečania striedavo modliť za dážď a za sucho. Za dážď preto, aby kozy mali na lúke pastvu, a za sucho, aby sa tráva dala pokosiť a nasušiť zvieratám na zimu. Tento rok najprv kvôli suchu trávy nebolo a kozy so šťastím prežili vďaka starému senu. Potom sa pre zmenu kvôli dažďu nedalo seno nasušiť, takže to už vyzeralo, že neprežijú zimu… Na počasí možno demonštrovať, že človek nevie, čo chce, že chce vždy to, čo nemá, a že nie je schopný si vybrať, lebo chce všetko a nič mu nie je dosť dobré.
Tým, že človek prispôsobuje krajinu svojim potrebám, prevzal za ňu zodpovednosť. Sucho je v krajine preto, že sa ju človeku vďaka obrovskému úsiliu podarilo odlesniť a odvodniť. Návod, ako poraziť sucho, je teda jednoduchý: stačí krajinu uviesť do pôvodného stavu. Zalesniť odlesnené, zavodniť odvodnené. Riekam, ktorým sme vyrovnali korytá, nájsť tie pôvodné, obnoviť močiare, ktoré naši predkovia nerozumne vysušili, a tak ďalej. Takto ale boj so suchom vyzerať nebude.
Sucho totiž nie je iba problém. Predovšetkým je to investičná príležitosť. Napríklad pre betónovú loby, ktorá ochotne vybuduje desiatky priehrad, ak to štát peniazmi daňových poplatníkov zaplatí. Inými slovami, než by sme zregulovanú krajinu deregulovali, radšej ju ešte trochu zregulujeme, aby konečne fungovala perfektne, v tomto prípade bez ohľadu na počasie. Predstava, že by sme sa „vracali na stromy“, je naivná. Moderný človek od prírody inštinktívne bočí, drží si ju od tela. Urobí všetko preto, aby sa do nej vrátiť nemusel.
Myslím, že začínam tušiť, v čom je problém. Zatiaľ čo človek musí zohľadňovať prírodu, jej zákonitosti i rozmary, príroda človeka nepotrebuje a evidentne ho ignoruje. Vidím to denne. Robí si, čo chce, v ničom mi nevychádza v ústrety. Čo človek neodpracuje, príroda zaňho nespraví. Nemôžem povedať, že by sa príroda správala zlomyseľne, že by v tom, ako mi prerastá cez hlavu a ako nespolupracuje, bolo čosi osobné. Nie som ani presvedčený, že príroda reaguje na moju činnosť, že mojím pričinením prosperuje alebo kolabuje, a že by sa správala inak, ako sa správa, keby sa človek polepšil. Skôr je to tak, že príroda má svoju hlavu a sleduje svoj zámer. Tým zámerom je všadeprítomný les. Všetko iné, čo ju naučíme, iba neochotne, nedobrovoľne, dočasne znáša.