Bola na zozname, čo si mám prečítať, ktorý mi napísal kamarát Peter Michalovič, keď som mal dvadsať a na vojne som sa chystal na prijímacie skúšky na sociológiu. Prijímačky som na Univerzite Komenského absolvoval úspešne, a prijatý som nebol. Tragédiu som ale z toho nerobil, pretože čo som sa mal naučiť, to už som aj tak od Gustava Le Bona vedel.
Psychológia davu patrila po roku 1968 medzi libri prohibiti. Hoci jej prvé francúzske vydanie je z roku 1897 a v našich knižniciach sa dal požičať preklad z roku 1947, normalizačná cenzúra pred polstoročím vyhodnotila tento text ako podvratný a nebezpečný.
Exemplár, z ktorého som si robil dôkladné výpisky, si už po mne nik neprečítal. Načierno som mal sprisahanecky požičaný titul, ktorého osud už bol spečatený. Aby knihovníčka nemala nepríjemnosti, knihu som musel vrátiť. Ale ten ponižujúci pocit, že som ju neochránil, v sebe stále kdesi nosím.
Le Bona čítam preto, lebo jeho skepsa má na idealistov, ako som ja, pozitívny terapeutický účinok. Nepríjemných právd nikdy nie je dosť, ak človek nechce stratiť kontakt s realitou.
Vieme zo skúsenosti, že každá zmena je k horšiemu, ale pri pohľade na dav, túžiaci po slobode, vyznávajúci slobodu, oslavujúci slobodu, máme zakaždým tendenciu veriť, že sme svedkami výnimky z pravidla. Pripomenúť si s klasikom, ako fungujú davy, je najlepšia prevencia voči neprimeraným očakávaniam.
Myslím si, že viem, čo na Le Bonovej Psychológii davu prekážalo cenzorovi. Nelichotivo sa koncom 19. storočia vyjadroval o nastupujúcom socializme: „Socializmus je preto taký mocný, lebo predstavuje jedinú ešte žijúcu ilúziu… Obhajujú ho ľudia, ktorí sa odvažujú sľubovať ľuďom šťastie. Sociálna ilúzia vládne nad troskami minulosti a patrí jej budúcnosť. Davy nikdy netúžia po pravde, zbožňujú radšej klam, keď ich oslňuje…“
Le Bon sa nedožil toho, ako sa socializmus stal realitou, ale ani toho, ako sa proti nemu postavili davy, ktorým predtým vďačil za svoje víťazstvo. Podľa Le Bona je ale jedno, za akou myšlienkou sa dav zomkne (či je to myšlienka sociálna, emancipačná, ľudskoprávna), pretože každá idea, ktorá zostúpi až na úroveň davu, stratí všetko, čo na nej bolo vznešené. Le Bon si jednoducho neberie servítky.
Ako to dopadne v Bielorusku s režimom a s opozíciou, nevie v tejto chvíli nikto. Eduard Chmelár výstižne upozorňuje, že si dnes berú slovo hlavne tzv. roztlieskavači – burcujúci prívrženci oboch táborov. Od nich sa nič nedozvieme o motivácii aktérov, o geopolitických záujmoch kapitálu alebo o potenciáli tých, čo sa snažia dostať k moci alebo si moc udržať.
Bielorusko je rébus, pri ktorom, pravdupovediac, nevieme, čo sa rieši. Vidíme ale, že sa to rieši na ulici, takže je to téma pre Le Bona. Politika ulice má svoju logiku. Ak režim ustupuje, davu s jedlom rastie chuť. Neodpustí slabosť tomu, pred kým sa hrbil.