Pritom toto spolupáchateľstvo cudnej nevinnosti v organizovanej skupine predstavuje celkovú zmenu v budúcom živote niektorých poslancov a iných činovníkov.
Veď ich erotický život sa v nedávnej minulosti rozvíjal iba vďaka jej nedocenenej neúnavnej práci s mobilom. Iba týmto jednoduchým nástrojom v nich prebúdzala nádeje a sny o budúcich dobrodružstvách plných vášní a túžob. Zahalená do podobizní mladých, prsnatých, a predovšetkým u nás nie až takých známych ruských modeliek kriesila v nich – celkom nezištne – dávno ochabnutú žiadzu. Už pohľad na sporo odetý display v nejednom z nich evokoval prísľub opojne vanúci z verša francúzskeho básnika Charlesa Baudelaira: „…pôjdeme do lesov, kde potichu bosorky mok lásky miešajú v hlbokom kotlíku!“
Prirodzene, na rozdiel od rodiacej sa moderny 19. storočia sa v oných slávnych esemeskách 21. storočia už o niečo viac uprednostňovali dostupné ceny, pomerne flexibilné morálne charaktery a konkrétne priestory či intímne programy stretnutí. Vysoký svet tak dosť prirodzene splýval s takým tým nižším, veci duchovné najčastejšie s čímsi úplne manuálnym. Preto unáhlené opätovné zatvorenie onej švárnej a šikovnej devy možno považovať za celkové ochudobnenie slovenského politického života. Iba ťažko si, pri zvážení všetkých výhod toho rýchleho spojenia, možno predstaviť návrat k nejakému zastaranému dvoreniu, schôdzkam či prechádzkam. Už nič nebude ako predtým.
Je to situácia, ktorá mi pripomína šetriacu sprchovú hlavicu, čo som nedávno zakúpil v obchodnom reťazci. Šetrila vodu vlastne tým, že od začiatku takmer vôbec nesprchovala. Navyše zakrátko roztrhla celkom novú hadicu. Ide o jedno z geniálnych riešení moderného sveta. Veď popri nepopierateľnom šetrení vodou podporuje výrobu a obchod. Podobných druhov spotrebného tovaru totiž nemôže mať žiadny človek nikdy dosť. Nehovorím o tom, že sa mení svet obyčajných vecí, ale skôr o tom, že sa pomaly mení aj obyčajné myslenie. A nevedno, čo je dôsledkom čoho.
Napríklad vláda využije služby tlmočníkov do posunkovej reči a jednoducho ich nezaplatí. Ušetrí. Pravdepodobne môžu byť radi, že nie sú nezamestnaní. Alebo nedá trináste dôchodky penzistom. Nie úplne. Trochu ich aj dá – ale nie tak celkom. Tak akosi šetriaco. Alebo „hybridne“, ako sa dnes hrdo označujú všetky nezmysly. Neviem, či je to celkom nezhubná cesta. Nesmerujeme postupne k hodinkám, ktoré nám ukážu iba akúsi polovicu času?
K spravodlivosti, ktorá bude môcť byť tiež taká úsporná, až sporná? Nesmerujeme tak zároveň aj k myšlienkam, ktoré nám objasnia iba polovicu pravdy? Koľko z toho všetkého, čo máme, dokážeme ešte „ušetriť“? Lepšie to už asi nebude. Lebo, ako povedal poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Niekedy sa lož tak priblíži pravde, že sa v tej medzere ťažko žije.“