Ak by pred rokom nejaký európsky predstaviteľ vyhlásil, že chce takmer zdvojnásobiť európsky rozpočet a jeho časť financovať zo spoločných pôžičiek, vyslúžil by si zdvihnuté obočie a nedôverčivé krútenie hlavou. Ak by vážne navrhol zoznam nových európskych daní a poplatkov, považovali by ho za euronadšenca odtrhnutého od politickej reality. V lete sa však členské krajiny na oboch veciach dohodli.
Idea uhlíkovo neutrálnej ekonomiky znela ešte pred pár rokmi utopicky. Dnes je jej dosiahnutie do roku 2050 naším oficiálnym záväzkom. Aby bol záväzok realistický, EÚ sprísni strednodobý cieľ redukcie emisií: do roku 2030 majú klesnúť o 55 percent v porovnaní so stavom v roku 1990. Pôvodným cieľom bol 40-percentný pokles. Sprísnenie emisného cieľa o 15 percent, v horizonte desiatich rokov, by ešte nedávno vyvolalo prudkú kritiku zástupcov priemyslu aj niektorých vlád. Dnes sú takéto hlasy okrajové a nové strednodobé ciele, oznámené predsedníčkou komisie, ľahko získajú podporu zástupcov členských krajín aj europoslancov. Diskusia bude akurát o tom, či by nemali byť ešte prísnejšie.
Za posledný rok musela EÚ reagovať na krízy, ktoré neohrozujú iba európsky integračný proces, ale aj liberálnu demokraciu ako takú. V niektorých prípadoch – napríklad pri migrácii – stále nenašla fungujúce spoločné riešenie.
V iných existujú čiastkové riešenia, no nie dostatočná podpora všetkých členských krajín. Príkladom môže byť podkopávanie právneho štátu a liberálnej demokracie v členských krajinách. EÚ má nástroje, ako im čiastočne čeliť. Od suspendovania hlasovacích práv po nadviazanie čerpania európskych peňazí na rešpektovanie princípov právneho štátu. Ich účinnosť však podkopávajú vlády niektorých krajín.
Najvýraznejšie zareagovala Európa na environmentálnu a ekologickú krízu. Za posledný rok výrazne zvýšila svoje ambície. Prekonala niekoľko politických tabu, ktoré boli dlhodobo brzdou ďalšieho integračného projektu: od uhlíkovej neutrality cez spoločný dlh až po nové vlastné zdroje rozpočtu vo forme európskych daní a poplatkov.
Prijatie politickej dohody pod tlakom krízy je však jednou vecou, jej realizácia konkrétnou legislatívou a nástrojmi druhou. Spomeňme si na prípad bankovej únie: na jej vytvorení sa lídri dohodli v lete 2012. prinútila ich k tomu kríza, ktorá ohrozovala prežitie spoločnej meny. Keď problémy trochu ustúpili, opadlo aj reformné nadšenie niektorých krajín (Holandsko, Nemecko a ďalšie). O osem rokov neskôr nie je banková únia stále dokončená.
Predpokladajme, že to európski politici myslia so záchranou Európy pred klimatickou katastrofou (či rozpadom spôsobeným hospodárskou krízou) vážne. Skúškou ich skutočného odhodlania na zmenu tak budú rokovania o uhlíkovom cle, digitálnej dani, dani z finančných transakcií či ochota skutočne odstrihnúť od financovania fosílne palivá a podporiť obnoviteľné zdroje.