Krivé mediálne zrkadlo

15.10.2020 16:00

Medzi skutočnosťou a jej mediálnym obrazom existuje zem nikoho, ktorá je vyhnanstvom pre skeptika, ktorý má problém akceptovať, že skutočnosť a jej mediálny obraz sú dva svety, ktoré toho majú málo spoločného.

Skutočnosť si predstavujeme ako to, čo existuje objektívne, čo je jednoznačné, pravdivé. Opis skutočnosti býva však subjektívny, médiá skutočnosť nevyhnutne interpretujú, komentujú, zaujato selektujú na podstatné a podružné, vhodné a nežiaduce. Ak sa k tomu pridá fascinácia editorov skutočnými príbehmi, ktorými ilustrujú suché, nezáživné fakty, potom spravodajstvo nevypovedá o tom, čo sa deje, ale o tom, čo sa deje podľa editora.

Neexistuje predpis, ako informovať o pandémii. Reportér o nej môže referovať pred nemocnicou, v ktorej práve niekto zomiera, alebo z baru, ktorého majiteľ krachuje pre karanténu. Jedno i druhé je skutočné, ale skutočnosť je kombináciou všetkého, teda i toho, čo sa nevojde do spravodajstva. Mediálne zrkadlo býva krivé nielen pre to, ako realitu zrkadlí, ale i pre to, čo všetko sa v ňom nezrkadlí.

V týchto covidových časoch je skutočnosť vystavená ťažkej skúške. Ak sme spočiatku o chorobe, ktorá vykoľajila svet, vedeli primálo, dnes sme pri jej druhej vlne pre zmenu presvedčení, že o nej vieme všetko. Vyhranený názor na to, čo bolo treba spraviť v lete a čo treba spraviť dnes, majú tí, ktorí sa choroby boja, i pochybovači, ktorí sú presvedčení, že boj s vírusom nás poškodzuje viac než vírus sám. Miesto súboja diskutérov sme svedkami zákopovej vojny, keď každý počúva iba sám seba.

Pri monológu hrozí sebaklam a trpí logika. V reportáži z krachujúceho baru sa dozvieme, že vláda v lete podcenila situáciu a populisticky zrušila bezpečnostné opatrenia. Správne by sa ale malo konštatovať, že keby sa bary neotvorili, neboli by sme dnes svedkami ich zatvárania. Majiteľ by mal logicky povedať: „Krachujem dnes preto, lebo som neskrachoval v lete.“

Príkladom správy, ktorá verne zrkadlí realitu, bola reportáž z tureckého prístavu Aliaga, v ktorom sa rozoberajú luxusné výletné lode. Nemajú budúcnosť, pretože budúcnosť nemá masová turistika. Nikto nemá a ani už nebude mať chuť riskovať karanténu kdesi na mori, takže to najlepšie, čo sa dá dnes spraviť s luxusnou výletnou loďou, je rozobrať ju na železný šrot. Čo je veľké a čo sa deje vo veľkom, má smolu. Budúcnosť patrí tomu, čo je drobné, malé a teda bezpečnejšie, zdravšie.

Podobne ako výletné lode nemajú pravdepodobne budúcnosť ani amfiteátre, športové arény a areály, koncertné haly či turistické rezorty. Nie je to ale preto, že by sa koronavírus nedal poraziť. Čína je príkladom, že keď sa chce, možné to je. S nami ale covid zostane, pretože poraziť ho si žiada obete, ktoré nie sme ochotní podstúpiť. Ľudia, znechutení tým, že im vláda zatvorila bar preto, že "sem-tam niekto zomrie“, sú mediálnym evergreenom. Čo sa z mediálneho zrkadla akosi vytratilo, sú príbehy, v ktorých sa na zábavu zomiera. Logiku to ale má. Médiá predáva zábava. A smrť zábavná nie je.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#skutočnosť #pandémia koronavírusu #médiá #luxus #ekonomická kríza
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku