Keď ich vláda nestíha dostatočne pohotovo meniť, vhodne ju dopĺňa Ústredný krízový štáb, potom armáda a napokon aj kopa ďalších inštitúcií. Čo krok, to názor, čo názor, to fakticky, teda ako sa o pár hodín ukáže, ďalší zmysel. Teda vlastne istý, no zároveň úplne iný zmysel pôvodne nevypovedaného. To je taký zmysel, o ktorom odborníci po pár dňoch síce povedia, že síce ide vlastne o nezmysel, ale napriek tomu, nemožno v tom hľadať nijaký dôvod, aby sa hneď neuskutočnil. Je prirodzené, že potom časť obyvateľov vládu celkom nechápe. Teda to, že jej bezprostredným cieľom je vlastne všetkým uľahčiť ich rozhodovanie. Nikto sa predsa nemôže rozhodnúť správne ani nesprávne, keď vôbec nevie, o čo ide. Preto je svojím spôsobom celkom nezištne odbremenený.
Napríklad aj pani prezidentka nateraz zväčša o ničom nič nevie, či už sa to týka vlády, alebo armády. Teda nevie to podobne ako veľká väčšina z nás. A tým je tiež spolu s nami odbremenená. Jediný, kto vie, je premiér, ale ten svoje poznanie takpovediac neustále extenzívne rozvíja, preto svoje hypotézy o stave vecí nepretržite mení. Na tejto vlne však vraj briskne surfujú drobné firmy a znervózňujú obrovskými objednávkami, teda svojimi drobnými a chutnými kšeftami, veľkých finančných žralokov.
Nikto sa preto nemôže čudovať, že som sa, ešte pred zákazom vychádzania, rozhodol vyhľadať známeho forenzného politológa z trhoviska na Miletičovej ulici. Vždy som mal dojem, že je to muž na svojom mieste. Ale práve teraz, keď ho Slovensko najviac potrebovalo, na svojej lavičke nebol! Stretol som ho na ceste z bratislavského prístavu, kde chcel získať nejaké lepšie informácie. Zniesol by ich. Nasvedčoval tomu univerzálny otvor v rúšku, umne kalibrovaný práve na hrdlo fľaše osviežujúceho okolkovaného nápoja. Z neho mu trčala dymiaca cigareta, nad ním prevládal zvyčajný láskavý nadhľad. Keby sa takto niekedy niekto iný pozrel na vládu, určite by mu hneď klesla k nohám.
Cestou späť v obchode nadobudol aj príslušné nápoje. „Tak bude to blackout alebo lockdown?“ nedal som mu nadýchnuť. „Nie nebojte sa! Bude to skôr downtown. Alebo prinajhoršom knokaut!“ Upokojil ma. Totiž skúšal to. Títo mimovládni intelektuáli bývajú vo svojich fázach „bezdomovectva“ jednoducho zákerní! „Ale jaký zase downtown? Čo je to opäť za blbosť?“ „No to je asi, že ak pôjdete otestovaný po meste, nikto vás nezatkne. Totiž ak nie ste pozitívny. Pochopiteľne.“ Tak teda!
„A čo je zase potom ten knokaut? Myslíme obaja to isté? To je, že neviete rozoznať Dunajskú Stredu od Paríža, keď ho dostanete?“ Vyčítavo na mňa pozrel: „Mali by ste vláde viac dôverovať! Aj keď ste ešte mladý a príliš neotestovaný!“