Je to z osem rokov starej piesne Republika Šariš, v ktorej Edo sarkasticky fabuluje, že ľudia okolo neho márne hľadajú prácu, lebo „tu na totom hornom konci Slovenskej republiky sme už v leveli vyššom, všetko už je tu urobené“. Stačí málo, aby sa ten regionálny šarišský fenomén prejavil v dôsledku kríz všetkého druhu celoštátne, kontinentálne, alebo rovno globálne. Práve sa nachádzame v oku pandemického hurikánu, ktorý reálne hrozí zlikvidovať pracovné miesta v celých odvetviach, a to zlovestné ticho je predzvesťou búrky, po ktorej na pracovnom trhu nezostane kameň na kameni.
Signálov, že dôsledky covidu nebudú iba kozmetické a dočasné, je viacero. Predovšetkým s prekvapením evidujeme nesamozrejmosť životného štýlu, ktorý sme praktizovali. Dá sa necestovať, dá sa nestravovať v reštauráciách, dá sa neabsolvovať hromadné akcie, dá sa nechodiť do práce, pracovať z domu. Dokonca sa dá aj nechodiť do školy. Čokoľvek z toho by sme pred pol rokom vnímali ako číru absurditu.
Koronavírus však zaskočil i zamestnávateľov. Skomplikoval im dovoz lacnej pracovnej sily, čiže vykorisťovanie cudzincov. Čiastočne ich síce zastupujú domáci zamestnanci, ktorí prišli o prácu napríklad s koncom turistického ruchu, ale všade, kde to bude možné, sa zamestnávateľ po tejto skúsenosti pokúsi zaobísť bez ľudí a uprednostní robotiku a umelú inteligenciu. Zadlžené štáty budú na jednej strane nútené šetriť na štátnych zamestnancoch, no súčasne budú nútené reagovať na nezamestnanosť a s ňou spojené riziko občianskej revolty sociálnymi opatreniami, ktoré nebudú mať veľa spoločného s kapitalizmom. To sa nebude páčiť bohatým, ktorým to tu všetko patrí.
Keby funkciou práce bolo iba zabezpečiť ľuďom prostriedky na stravu, bývanie a prípadne na nejakú zábavu, nezamestnanosť by nepredstavovala neriešiteľný problém. Ekonómovia by si s tým určite poradili. Zásadnou komplikáciou je ale fakt, že práca má i sociologické, psychologické, kultúrne a civilizačné aspekty. Práca človeka kultivuje, prácou sa realizujeme. Ak sme v práci dobrí, dáva nám pocit užitočnosti, sebavedomie. Od úspechu v práci sa odvíja naša spoločenská prestíž, deľba práce garantuje občiansku súdržnosť a tým sociálnu stabilitu. Bez práce jednoducho spoločnosť nefunguje.
Nezamestnanosť sa zvykne pripisovať kríze, ktorá naruší prirodzený chod ekonomiky. Skutočnou príčinou nezamestnanosti je však kapitalizmus, ktorý nevie eliminovať krízy, naopak, s nimi ráta, pretože si rast nevie predstaviť bez úpadku. Určite sa nájdu odborníci, ktorí budú tvrdiť, že za náš malér vďačíme tomu, že sme sa ocitli v tom Klenovom „vyššom leveli“, keď je „šicko porobeno“. Lenže „sedieť a piť“ nám dlho nevydrží.