Teda zníženie byrokracie spojenej s ich vydávaním a účtovaním. Zároveň sa tiež poukazovalo na vysoké provízie spojené s ich vydávaním platené zamestnávateľmi, ako aj obchodníkmi a prevádzkovateľmi stravovacích zariadení na strane príjemcov platieb.
Celá vec má aj opačnú stranu mince v podobe mnohých negatív. Najdôležitejšou je odbúranie preferencie zamestnanca, aby získané a nezdanené peniaze dotované zamestnávateľom minul naozaj na stravu, a nie podľa vlastného uváženia. Riziko zhoršenia stravovacích návykov zamestnancov však zamestnávateľov príliš netrápi. V liberálnej spoločnosti predsa akékoľvek účelové peňažné transfery smerom k zamestnancom nemajú svoje miesto. Zástupcovia podnikateľov dokonca vytiahli prízemné argumenty o tom, že nútenie zamestnanca na útratu peňazí za stravu môžeme prirovnať k povinnosti zamestnanca zakúpiť si z výplaty knižné poukážky alebo nákupné poukážky na obstaranie obuvi.
V oblasti gastronómie by zrušenie stravných lístkov viedlo k ešte väčšiemu prepadu tržieb, ktoré sa tak ľahko nevrátia do normálu ani po skončení karanténnych opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19. Snahu o zrušenie gastrolístkov firmy zdôvodňujú aj nepohodlným nakladaním s papierovými stravnými šekmi z pohľadu zákazníkov aj firiem, ktoré takéto platby prijímajú. Veľkú časť z nich však čaká ešte väčšie živorenie ako doteraz. V mnohých prevádzkach verejného stravovania poukážkami realizujú podstatnú časť svojich tržieb. Veľa zákazníkov tiež v rámci konzumácie platí časť účtu aj v hotovosti, čím zvyšuje pridanú hodnotu podnikateľov v oblasti stravovania. Závidieť údajne až päťpercentné marže firmám distribuujúcim stravné poukážky možno nie je celkom namieste. Štát má v tomto prípade možnosť ohraničiť účtované poplatky, podobne ako je to pri províziách za úhrady štandardnou bankovou platobnou kartou. Tam apetít bánk na vysoké poplatky musela riešiť až Európska komisia.
V reálnych podmienkach menších firiem na Slovensku by zrušenie stravných poukážok a ich nahradenie nezdaniteľným stravovacím paušálom slúžili ako nástroj na tlmenie mzdových a platových požiadaviek zamestnancov. To znamená, že firmy by ľahšie dokázali argumentovať pri zmrazovaní miezd, nakoľko bežných zamestnancov často zaujíma len to, koľko dostanú v čistom. Hrubá mzda ich príliš nezaujíma, hoci ju vidia na výplatnej páske alebo platovom dekréte.
Snaha o zrušenie stravovacích poukážok v SR a ČR nemá v Európe obdobu. V prípade presadenie takýchto legislatívnych zmien to bude svedčiť o tom, že pravicové vlády pod pláštikom nevyhnutnej liberalizácie sú iba úctivým služobníkom biznisu bez ohľadu na negatívne dôsledky na jednotlivcov a spoločnosť.