Zdá sa, že vzťah politiky a huncútstva je intímny, kreatívny, neodvíja sa od toho, aký práve panuje režim, ani od toho, v akom stave je demokracia.
Keď v roku 1789 podľa čerstvej Ústavy Spojených štátov amerických ľud demokraticky zvolil Georgea Washingtona, stalo sa tak hlasmi 11,6 % oprávnených voličov. Oprávnenými voličmi boli bieli muži, ktorí vlastnili nejaký majetok alebo platili dane, pričom toto kritérium spĺňalo približne 6 % z populácie vtedajších USA. Garanciou kvalitnej, zodpovednej demokratickej voľby bolo z pohľadu zákonodarcov to, že nevolili ženy, spodina, pôvodné obyvateľstvo a černosi. Pripomína to Oskar Krejčí v cennej úvahe na tému, čo je to vlastne „ľud“.
Dnes, keď je volebné právo všeobecné, dochádza podľa Krejčího k premene demokracie na oligarchiu preto, že na zvolenie za prezidenta je v USA treba splniť štyri predpoklady: byť občanom USA od narodenia, mať aspoň 35 rokov, bývať aspoň 14 rokov pred voľbami v USA – a disponovať sumou takmer tri miliardy dolárov (ako to vyplýva z údajov washingtonského Centra pre zodpovednú politiku). Huncútom sa teda v politike ani dnes nestáva hocikto.
Je zaujímavé, že naše predstavy, ako eliminovať politické huncútstvo, oscilujú medzi elitárskou skepsou z demokracie, ktorá bola, mimochodom, blízka už antickým filozofom, pre ktorých „ľud“ bolo to isté čo „luza“, a medzi pohoršovaním sa nad elitami, ktoré si „sprivatizovali“ demokraciu a huncútstvo praktizujú za peniaze korporácií a v ich záujme. Reakciou na prehrané voľby býva hnev na „populistov“ a výkriky, že hlúpym vidiečanom treba vziať volebné právo, alebo hnev na mediálnu masáž a volebné podvody v réžii miliardárov a nimi skorumpovaného establišmentu, ktorý treba vyhnať na ulicu, aby sa tu dalo žiť.
Nech už je ale príčinou politického huncútstva demokracia alebo jej absencia, v obidvoch prípadoch platí múdrosť našich predkov, že sa nemožno zapliesť s politikou bez toho, aby to na človeku zanechalo následky, konkrétne bez toho, aby sa stal huncútom. Nie sú to ľudia, ktorí deformujú politiku, ale je to politika, ktorá deformuje človeka.
Z príslovia, že politika je panské huncútstvo, plynú dve ponaučenia. Že to nemožno zmeniť a že to treba mať stále na pamäti. Rozumné je nič dobré od politikov z princípu nečakať. Naivita je nebezpečná. Platí to i teraz, keď politici namiesto toho, aby pred pandémiou zachraňovali ľudské životy, zachraňujú zdravotný systém a ekonomiku. Nie je v tom nič osobné. Je to len panské huncútstvo, keď politici tvrdia, že s covidom sa musíme naučiť žiť, čiže zomierať…