Zdravie sa netýka len našej biológie. Existuje aj niečo ako „zdravie spoločnosti“. Celkom jasne sa ukazuje, že COVID-19 nie je útok len na to prvé, je útokom rovnako aj na to druhé. Čím dlhšie je vírus prítomný, tým skôr je a bude zrejmé, že treba chrániť spoločnosť, aby neochorela na rôzne patológie, aké už z dejín poznáme. Aby sa nerozložila a aby situáciu nezneužili choré politické živly, nech pochádzajú z ktorejkoľvek strany.
Otázku „zdravej spoločnosti“ si kládol aj psychoanalytik Erich Fromm vo svojej knihe s rovnomenným názvom z roku 1956. Sústredil sa na duševné zdravie a na také sociálne patologické javy, ako sú samovraždy, vraždy, alkoholizmus, narcizmus, autoritárstvo, stádovitý konformizmus, konzumizmus, atď. Dnes k nim môžeme pridať ďalšie – od domáceho násilia až po rôzne druhy závislostí. Za ich spoločného menovateľa Fromm považoval deštruktívnu silu. Zdravú spoločnosť definoval ako takú, ktorá podporuje humánne vzťahy medzi ľuďmi, ich tvorivú sebarealizáciu a produktívne uspokojovanie potrieb.
Osvietenci spájali zdravie spoločnosti s rozumom. Ich pokračovatelia, nemeckí filozofi kritickej teórie (Adorno, Horkheimer, Habermas, Honneth) však začali poukazovať na „patológie rozumu“ v podobe jeho inštrumentality, t. j. schopnosti rozumu slúžiť moci a jej antihumánnym cieľom. Ľudský rozum nie je ani jednotný, ani imúnny voči zneužitiu a excesom. Preto romantickí filozofi a ich pokračovatelia (napríklad R. Rorty) stavajú na emocionalite, solidarite, empatii a humanite.
Ako teda „ošetrovať“ spoločnosť, aby neochorela? To je kľúčová otázka. Mravné normy a právny systém ju majú chrániť pred koróziou korupcie a pliagou kriminality. O duševné zdravie sa nemajú starať len psychológovia a psychiatri, ale celá kultúrna sféra. No rozhodujúci podiel má sféra moci, do ktorej dnes už patrí aj sféra médií. Od všetkého, čo pôsobí vo verejnom priestore — politika a médiá — závisí zvládanie kľúčových spoločenských problémov.
Keď je pôsobenie politikov a médií toxické, spoločnosť nemôže byť zdravá. Ide o to, čo vnášajú jedni i druhí do životov ľudí, do ich domovov a duší. Nestačia len „pravdivé informácie“, potrebujeme aj konštruktívne riešenia. Nie je postačujúce len „vykonávanie spravodlivosti“, potrebujeme aj perspektívu do budúcnosti. Zákazy a príkazy nie sú všetko, potrebujeme aj pozitívne príklady. A už vôbec nikomu neprospieva atmosféra strachu, podozrievania, očierňovania a prenasledovania. Potrebujeme atmosféru dôvery, vzájomného pochopenia a nádeje. A to zvlášť v čase krízy a vykoľajenia.
Spôsob, akým sa správa vláda, zásadne ovplyvňuje spoločenskú vitalitu a zároveň testuje jej politické zdravie. Následky znášame všetci.