Existuje štúdia, že práca z domu zvyšuje v spoločnosti nerovnosť, pretože znevýhodňuje ľudí v profesiách, ktoré z domu vykonávať nemožno. U žien práca z domu znamená, že im pribúda i práce v domácnosti, čo je určite nefér. A ekonómovia varujú, že práca z domu ruinuje ekonomiku, pretože človek, ktorý nevytiahne päty z domu, má menšie výdavky. Neutráca v reštauráciách, nepotrebuje obleky, kostýmy, kaderníctvo, neplatí za dopravu. Už sa preto objavil názor, že kto pracuje z domu, mal by platiť vyššie dane.
Pracujem z domu dvadsať rokov, i keď spočiatku som ešte jeden deň v týždni musel absolvovať v kancelárii a rozhlasovom štúdiu. Niečo teda o „home office“ viem a myslím si, že práca z domu nie je pre každého. Keď sa napríklad dnes pozriem oknom svojej pracovne do krajiny depresívne utopenej v hustej hmle, je mi jasné, že to môže znehodnotiť text, do ktorého sa pustím. V takomto počasí sa človek stáva skeptikom, ľahko sa dá rozčúliť, vyprovokovať.
Pretože sa poznám, je mi jasné, že dnes určite nemôžem glosovať výroky istého Davida Sassoliho, predsedu Európskeho parlamentu, ktorý tvrdí, že odpoveď na naše problémy je Európa, že treba nové prevody právomocí z národných štátov na úniu a žiada zmeniť európsku vládu, odstrániť zo zmlúv právo veta jednotlivých vlád, pretože je to vraj anachronizmus. Depresívna hmla by zapríčinila, že by som pána Sassoliho dourážal a potom by ma to mrzelo, pretože právo na názor nemožno uprieť nikomu, teda ani tomuto talianskemu kolegovi novinárovi, ktorý sa bohužiaľ dal na politiku.
O ľuďoch, ktorí pracujú z domu, sa vie, že si nesadajú k počítačom v oblekoch. To, že sa pri home office nevyžaduje firemný dress code, ale neznamená, že na oblečení nezáleží. Ja si proti depresívnemu počasiu s úspechom obliekam to najlepšie, čo nájdem v šatníku, pretože sa tým čiastočne eliminuje pocit, že v takomto hnusnom počasí na texte nezáleží, že iba hromadíme slová, čo blúdia hmlou. Je to naopak: Aby si slovo v tej hmle našlo cestu k priateľskému uchu (oku), treba ho písať v atmosfére sviatočnej. A to sa nedá, keď človek pred monitorom sedí ako trhan.
Zaujímalo by ma, mimochodom, ako bol oblečený David Sassoli, keď sa rozpisoval o tom, že by EÚ mala jednotne riešiť zdravotníctvo, úvery, migrantov a najlepšie všetko, pretože žiadny európsky štát to nedokáže sám. Tipoval by som, že to písal v obleku. Viem si ale predstaviť, že Sassoli vo svojom covidovom home office videl za oknom rovnakú depresívnu hmlu ako dnes ja.
Uviazal si pred zrkadlom kravatu, nalial si podobne ako ja niečo ostrejšie, možno calvados alebo whisky, a rovnako ako ja sa zamyslel, čo spraviť, aby svet napriek tej slote vonku mal dajakú budúcnosť. Mám také tušenie, že David Sassoli na to šiel rovnako ako ja. Ibaže keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.