Politici uisťujú verejnosť, že očkovanie bude fungovať a že bude bezpečné. Keďže je ale politik iba výnimočne expertom na očkovanie, jeho ubezpečovanie má váhu želania, ktoré je otcom myšlienky. To, čo politik ponúka občanom, nie je riešenie, ale nádej, pretože ako hovorí Horácius, „Sine spe vita hominum tristis esset“. Otrocky preložené – bez nádeje život ľudský smutný by bol.
Podstatou očkovacích kampaní je vyvracanie skutočných či domnelých dezinformácií a snaha umlčať skeptikov. Nedôveru ale živí viacero výdatných zdrojov. Po prvé je to skúsenosť s politikmi, ktorým sa nedá veriť, ani keď je svet relatívne v poriadku, nieto v kríze, keď si pripomíname Cromwellovo „keď zasadá parlament, nikto si nemôže byť istý majetkom ani životom“. Po druhé nám na pokoji nepridá, ak bezpečnosť vakcíny negarantujú farmaceutické firmy, ktoré sa na nej chystajú zarobiť, ale štáty, ktoré vakcínu nakúpia a „prípadne by mali kompenzovať reakcie“.
Rozptýliť podozrenie, že štáty nakupujú mačku vo vreci a ešte pri tom dávajú pozor, aby nedali zarobiť nepriateľom, bez ohľadu na to, či „nepriateľská“ vakcína náhodou nie je lepšia než tá naša „americká“, to je skutočne rébus pre najšikovnejších reklamných kreatívcov a profesionálnych marketérov. Znakom úspešnosti kampane bude, ak sa covidu budeme báť väčšmi než vakcíny a ak si vakcínu zamilujeme bez ohľadu na to, či bude fungovať. Hlavným zdrojom nedôvery nielen vo vakcíny, ale i v celý zdravotnícky systém je skutočnosť, že zo starostlivosti o zdravie sa stal zdravotnícky biznis. Kde ide o peniaze, všetko ostatné je na druhom mieste.
Experti na infekčné choroby obhajujú vakcináciu ako jeden z najvýznamnejších úspechov pri predchádzaní infekčným chorobám, ktoré boli ešte v 19. storočí v Európe jednou z najčastejších príčin smrti. Spochybňovanie očkovania vnímajú ako módny, ale vonkoncom nežiaduci fenomén postmodernej spoločnosti, ktorá zdôrazňuje osobnú slobodu v rozhodovaní jednotlivca bez toho, aby sloboda bola vyvážená povinnosťami a zodpovednosťou voči spoločnosti, v ktorej žije.
Je zaujímavé, že žiadna vláda dnes neverí v blahodarný účinok vakcinácie tak silno, aby rozhodla o očkovaní povinnom. Všade chýba politická odvaha nedemokraticky vo verejnom záujme prikázať preočkovanie celej populácie. Inak povedané, kvôli reálnej obave z možných nepriaznivých vedľajších účinkov, respektíve kvôli obave, že to nebude fungovať, organizujú štáty očkovanie dobrovoľné. Biznis s vakcínami tým neutrpí. Kto si vylobuje štátne zákazky, na pandémii rozprávkovo zbohatne, ale pri nízkom percente očkovaných sa šírenie nákazy nezastaví. Isté je, že sa bude a metódu pokusu a omylu zistíme, či sa na konci tunela objaví svetlo, alebo tam zostane tma.