DDT bolo slávne. Zastavilo epidémiu týfusu v Neapole. Aj u nás vykynožilo jej ohniská. Potom sa rozpoznali jeho nežiaduce účinky. Práškovať sa od roku 1974 nesmelo. V poľnohospodárstve. Ľudské hlavy sa ešte nejaký čas poprašovali. Azda sú tie hlavy ešte medzi nami. Mačence sa nedožili ďalšieho dňa.
DDT je aj skratka pre slová, ktoré sa často vyskytujú v politických prejavoch. Dôvera. Dôstojnosť. Tolerancia. Tak často, že možno hovoriť o práškovaní. Najvytrvalejšie sa práškuje dôverou. Dôstojnosťou len pár rokov. Naopak, toleranciou sa kedysi hýrilo, no dnes je jej ako šafranu. Pre alergické reakcie časti verejnosti a aj z výchovných dôvodov. Politici majú starosť, aby občania netolerovali dezinformácie a pochybnosti o očkovaní. Namiesto tolerancie sa už práškuje výzvami k súdržnosti.
Prirovnanie pojmov ako dôvera, dôstojnosť a súdržnosť k agresívnemu prášku zabíjajúcemu hmyz nie je až také nehorázne. Oboje sa rozprašovalo z výšky a v dobrom úmysle. Len účinnosť je rozdielna. Ak DDT malo preukázateľné účinky (také aj onaké), politické práškovanie s cieľom transformovať našu mentalitu nemá žiadne. Dôvera, dôstojnosť a súdržnosť sú vlajky na privysokej žrdi. Priveľmi abstraktné na ohlas v každodennom živote.
Medzi veľkými slovami a realitou všedného dňa je vzduchoprázdno. Slová, ktorými sa práškuje v politických prejavoch, majú punc humanity, ale vzduchoprázdno je nevodivé a putu dôvery medzi politikmi a občanmi nepomáha.
Politici si v rečiach na prelome rokov či pri predlžovaní núdzového stavu pomáhajú aj číslami. To zaberá. Čísla sú kotvami a métami všedného dňa. Netreba len práškovať. Veď po číslach okrem nášho premiéra siahal aj Havel, vzor etických rozpráv pre štátnikov naokolo. No nie aby obyvateľstvu zratúval chyby. V prejave spred dvoch desaťročí ubezpečoval národ, že v Česku „na jednu krádež, na jeden podraz, na jednu zradu, na jedno chuligánstvo či politickú drzosť pripadajú desiatky tisíc dobrých skutkov, od spontánneho záujmu o osud blížneho, ľudského pohladenia či anonymného daru až po spoľahlivosť a dodržiavanie predpisov v práci či ochotu riskovať časť osobných výhod v prospech celého spoločenstva“.
O exaktnosti argumentu českého prezidenta možno právom pochybovať. No jeho snaha uznať prevažujúcu poctivosť ľudí a posilniť v spoločnosti vzájomnú dôveru je očividná. A ani pritom tým slovom nepráškoval.
U nás podobná pozitívna práca s číslami chýba. A zaslúžili by sme si ju od premiéra, veď tí, ktorí sa cez sviatky držali v izolácii, určite tisícnásobne prevažujú nad tými, čo sa družili. Nie je to síce ľahké spočítať, ale predpokladať sa to dá. Ak to politik nedokáže, prezrádza, za akých nás má. Za tých, ktorým sa neoddá dôverovať. Za tých, ktorých treba stále vychovávať, či už strašením, alebo práškovaním vznešenými hodnotami. Aj keď to nepomáha.