Nebola som na koncerte U2 a ani na spartakiáde. Na strednej škole sme síce nacvičovali zostavu, ale nedostali sme sa mimo parkiet telocvične s namaľovanými značkami. Plietli sa mi, a to nepovznáša. Z dokumentov vidieť, že stres šponoval aj cvičencov s lepšou priestorovou orientáciou. Eufória sa nedostaví, ak pohyby rúk a nôh viažu predpisy.
Stačí však zmena perspektívy. Pohľad z výšky a z časového odstupu zahmlieva dojatie. Divák spartakiádnych cvičení sa zimomriavkam neubráni. Niekto spomína, že boľavou námahou prispel k niečomu veľkému. Iného dojíma niekdajšia moc zorganizovať úchvatné živé obrazce a ďalšieho viera, že optimizmus prýštiaci z predstavenia nie je efektom podmanivej hudby, ale súčtom pocitov cvičiacich jednotlivcov.
Asi najpopulárnejší záznam spartakiády z roku 1985, na ktorom dorastenky cvičia na skladbu Poupata, vnucuje otázku, ako sa život asi dotkol dievčat, ktorým Michal David spieval o ich krásnom údele žiť, kvitnúť a rásť. Zo Slovenska ich tam bolo okolo 20 percent. Ako kvitli a rástli nasledujúce desaťročia? Koľké roztiahli krídla vďaka veľkým spoločenským a ekonomickým zmenám? Koľkým ich polámali skrachované fabriky a družstvá alebo im šance uviazli vo vládami prehliadanom regióne?
V dojatí je smútok aj radosť. Alebo oboje, a to sú najsilnejšie zážitky. Z nadhľadu je silným zážitkom aj celonárodné testovanie, aj keď nemá estetiku spartakiád a ocenenie za prínos ku kultúrnemu dedičstvu nedostane. Chápem, že disciplinované rozhýbanie miliónov obyvateľov v premiérovi vyvolalo zimomriavky a pocit, že sa všetci zúčastňujeme na niečom veľkom. Priznávam bez irónie, že aj mňa pri pohľade z balkóna čudne dojal dlhý rad, ktorý sa v novembrovú sobotu ticho hadil k bielym stanom na školskom ihrisku.
Teraz to však bude iné. Spektakulárne prvky vláda odstránila. Nebudú rady, v ktorých by sa dali fotiť tváre čakajúcich rozladené zimou, stratou času či obavami. Na testovanie sa budeme registrovať cez internet (smola pre tých, čo nemajú prístup), na mobilné odberové miesto sa potrúsime bezkontaktne. Nevznikne kolektívna eufória ani hnev, nič čo by sa dalo využiť na zbieranie podpisov za referendum o predčasných voľbách.
Toho, čo sa na testovanie nepotrúsi, čaká pokuta. Nielen pri pohybe v rámci mesta. Aj pri vychádzke do lesa. Keď pôjde o existenčné veci, polícia to nemusí uznať. Tak ako kamarátovmu bratovi, ktorý idúc po objednané drevo prekročil okresnú hranicu v rámci Košíc. Teplo v dome policajti neuznali za základnú potrebu.
Mnohí v Bratislave prekračujeme hranice jej okresov denne. Bez kontrol. Azda preto, že na rozdiel od Košíc tu do žiadneho okresu nie sú vytlačení ľudia, ktorí sa vyčerpávajú starosťami o živobytie, namiesto, aby kvitli a rástli a bledla im pleť.