Reputácia veľmocí nestojí za nič, a tak to i ostane. Svet sa totiž mení, ale stereotypy zostávajú. A mainstreamová interpretácia zložitej skutočnosti sa odvíja práve od povrchných stereotypov.
Dnešný dešpekt k veľmociam je špecifický v tom, že politický tlak, aby sme jednu – momentálne USA – preferovali na úkor ostatných, je nezvyčajne mierny. Dôkazom sú bežne publikované bonmoty o tom, že „Amerika tak dlho vyvážala demokraciu až jej chýba doma“, alebo že „Amerika je jedinou krajinou, kde nemožno uskutočniť farebnú revolúciu, pretože tam nie je americká ambasáda“. Rovnako ako je problém s propagandistickou glorifikáciou aktuálneho veľmocenského spojenca, ani propagandistické očierňovanie veľmocenských nepriateľov nie je dokonalé. Vždy sa totiž ako na potvoru nájde niekto, kto na Rusoch či Číňanoch nájde čosi objektívne pozitívne a nenechá si to pre seba.
Stereotyp nie je sprosté slovo. Stereotypy nám pomáhajú existovať, oslobodzujú nás od nutnosti opakovane sa orientovať v každodennosti, začínať každé ráno život od nuly. Kultúrne stereotypy nám zjednodušujú komunikáciu s okolím, tmelia komunitu. Ak však stereotypne trváme na predpokladoch, ktoré medzičasom stratili oporu v realite, stereotypy nás hendikepujú. Pravdou je, že žiadna z troch spomenutých veľmocí nie je ríšou zla a žiadna si ani nezaslúži nekritický obdiv.
Bez ohľadu na mizernú reputáciu veľmocí žijú v nich ľudia, ktorí majú veľmi podobné životné osudy, ambície a sny, sledujú rovnaké kariéry a všade sa rovnako otvárajú nožnice medzi bohatnúcimi oligarchami a stagnujúcou strednou vrstvou. Nejde o antagonistické režimy. Veľmoci dnes nesúťažia o víťazstvo vlastnej ideológie, ale o podiel na globálnom trhu. Nie sme svedkami súboja kapitalizmu s komunizmom. Prizeráme sa súpereniu troch globálnych veľmocí o podiel na globálnej koristi. Je rozumné toto súperenie pozorne sledovať, pretože súčasťou tej koristi sme i my.
Veľmoci sú si podobné i v tom, že každá má doma vedľa vcelku lojálnej vlasteneckej občianskej väčšiny i nejakú piatu kolónu, zahraničných agentov, rôznych kverulantov či militantné menšiny. A boj s nimi všade evokuje deficit demokracie. Všade tiež panuje rovnaké presvedčenie, že demokracia je ohrozená výhradne u konkurencie, preto treba z princípu hájiť ruských, čínskych či amerických disidentov, ktorí pritom doma platia za zločincov, zradcov či kazisvetov.
Reputácii veľmocí pomáha jediné. Osobná návšteva. Osobné svedectvá nezaujatých návštevníkov, že skutočnosť je lepšia, než ju vykresľuje propaganda konkurencie. Poznám ľudí, ktorí majú k Amerike, Rusku či Číne srdečný osobný vzťah. S cestovaním je však zrejme koniec a reputáciu veľmocí už tak ľahko nezlepší.