V meste vypukla panika, videli sme zábery zdesených ľudí, nikto nevedel kto a nikto nevedel prečo. Breivik unikol, nasadol do člna a vylodil sa na brehu nórskeho ostrova Utøya.
Prázdninovali tam dievčatá a chlapci. Breivik išiel cielene zabíjať deti s ideálmi sociálnej demokracie. Bol to tábor Robotníckej strany. S vražednou zbraňou v rukách strieľal ľudí ako svoje politické ciele! V priebehu 72 minút zastrelil 69 mladých ľudí. O tomto zločine nakrútil Erik Poppe film s názvom Utøya. Nedá sa na to pozerať.
Nech zhnije v base, pomysleli sme si asi mnohí. Lenže život tým deťom nikto nevráti a bolesť ich rodičov nevylieči. Neviem si ani len predstaviť, čo museli podstúpiť a ako prijali rozsudok o výške jeho trestu: masový vrah dostal 21 rokov s možnosťou opakovaného predlžovania o päť rokov, kým bude považovaný za nebezpečného pre spoločnosť. Viac nórsky zákonodarný systém neumožnil. Nikto ani v tomto prípade nepocítil potrebu ohnúť trestný poriadok a vyhovieť ľudovému hnevu. Spoločnosť zločinca vylúčila zo svojho stredu, vyhnala ho do osamelosti. Ale nemstila sa. Lebo pomsta nie je spravodlivosť.
V roku 2014 sa Breivik spoločnosti opäť pripomenul. Sťažoval sa na podmienky väzby. Poukazoval na údajné znevýhodňovanie oproti ostatným väzňom v zariadení, kde si odpykáva trest. Okrem iného na zadržiavanie na samotke a odopieranie videohier, pohovky či telocvične požadovanej úrovne. Myslím si, že málokým nezalomcoval hnev. A čo by ešte chcel?!
Podľa správ má vo väznici Skien Breivik k dispozícii tri cely – obytnú, pracovnú a tréningovú s celkovou plochou 30 metrov štvorcových. Po celý deň sa môže medzi nimi slobodne pohybovať. Má tiež dostatočný prístup k dennému svetlu. V celách má okrem iného písací stôl, televíziu s DVD prehrávačom, X-box, elektronický písací stroj či bežecký pás. Po zamietnutí jeho sťažnosti najvyššími nórskymi súdnymi inštanciami sa vrah s dokázanou vinou obrátil na Európsky súd pre ľudské práva.
I keď nám kypí žlč, v civilizovanej spoločnosti musíme prijať, že aj toto môže. Aj odsúdený je človek.
Po teatrálnych zatýkaniach sudcov a vysokých štátnych činiteľov sa slovenský facebook stal vysokou školou práva. Všetci vieme, čo by mali robiť prokurátori, advokáti, sudcovia. Cítime čudnú príchuť slova kajúcnik – teda ten, kto si priznáva vinu a chce prijať trest. Nie odmenu! Do rozjatreného vedomia vstúpi ministerka ako herečka v mydlovej opere. Ale aj pri tom internetovom vzdelaní by sme azda mohli mať na pamäti, čo je účelom trestu. Že je to ochrana spoločnosti. Politicky bývajú politici „odmenení“ vo voľbách. A trestnoprávna zodpovednosť a vina sa nedokazujú v médiách. Z takých „rozsudkov“ vzniká pachuť. A túžba po pomste… Donekonečna.