Po Vianociach si dobré deti rozprávajú v školách, čo im priniesol Ježiško. Ozaj, toho je tiež na Vianoce menej a menej ako toho snehu. Akoby nevedel, či si nalepiť bradu, zapriahať soby a letieť na saniach, či sa spustiť komínom, a tak drieme na slame a necháva to na nás… Dospievajúc si po Vianociach hovoríte, čo ste nedostali, a napokon celkom dospelí si vydýchnete, že sú v ťahu.
Tento rok bolo všetko trochu inak, dokonca ani k výdychom neprichádza. Fašiangy v TV skladoch špeciálny šanón nemajú, sú saturované v správach, už sa začali a už skončili, a reklamách, štek o šiškách, krapňoch, karnevalový folklórny hvizd, Veľkú noc prinesú hnusní zajaci a na chvíľu máte pocit, „že celý svet sa posral a navyše v kroji“ – citujem spisovateľa Dobrovodu.
Celý svet sa pototo… Decká od októbra do školy nechodia, dnes dostávajú virtuálne vysvedčenia, ich vyučovanie pripomína vyvolávanie duchov: „Jožko, nevidíme ťa, ak si tam, ukáž sa!“, detičky ležia v posteliach, niektoré, kým tá chudera učiteľka čosi vysvetľuje, driemu: „Prepáčte, pani učiteľka, že som sa nepripojil na matiku, zaspal som na angličtine“, iné ukazujú tetám učiteľkám hračky, izbičky… a na celý tento humbuk slovenská televízia od začiatku pandémie nedokázala adekvátne zareagovať a svoje šance, použijúc športovú hantýrku, neuveriteľným spôsobom premrhala. Neurobil tak nik, ani súkromné televízie, lebo prachy sú predsa len dôležitejšie ako deti, a napokon, skromný národ sa aj čo sa týka múdrosti uspokojí s málom. Pritom vyučovanie by mohlo v televízii prebiehať na jednotke aj na dvojke, dokonca aj večerné a nočné, sledujúc to, s čím si toto médium vystačí.
Národ volá po škole, umelci po prachoch, deti sa nudia a ja neverím, že tu niet schopného človeka ponúknuť tým deťom aj učiteľom nejaký zástupný program, aj desať programov pre rôzne ročníky!, ktorý by suploval vyučovacie hodiny, a o ktorom by sa dalo na on-line hodinách debatovať. Mimochodom, debaty o ničom a zábavné programy, na ktorých sa smejú asi len tí, čo na nich zarábajú, nám chudáčikom, ktorých každý, kto im nezávidí, týra a okráda, idú najlepšie.
Keď je pandémia a ľudia zomierajú v nemocniciach, deti nemusia chodiť do škôl, ale v malom štáte ako je Slovensko, v ktorom má väčšina národa k televíznemu vysielaniu priam patologický vzťah, sa čosi podobné mohlo alebo malo odohrať. Na to netreba ani sneh, ani vanilku, ani vyšívaný obrus, ani kroj, ani zabávača či vytunovanú moderátorku a možno ani toľko peňazí… To, ako veci fungujú, si viem predstaviť, a len dúfam, že už je na podobné experimenty, ktoré si niektorí tvorcovia mýlia s exkrementmi, našťastie neskoro a deti do tých školských lavíc čoskoro zasadnú!