Politické debaty a tlačovky sú vírom obviňovaní. Potrestanie vinníkov má zabrzdiť smrtonosné ťaženie vírusu. Takmer denne sa naznačuje, že dejiny zdravotných ťažkostí a utrpenia mnohých sa začínajú od vlaňajšieho leta. Na vine sme my, čo sme sa slobodnejšie hýbali. My sme to pokazili. A tí, čo sa hýbu aj dnes. Opakujú sa výzvy na uzavretie hraníc, cez ktoré sa sem má dobýjať hlavná príčina skracovania života mnohých. Uzavrieť krajinu ako päsť je, zdá sa, jediná cesta, ako chrániť najzraniteľnejších.
Rátanie letopočtu zdravotnej tragédie Slovenska od vlaňajšieho leta je falošnou históriou. Dejiny našich európsky podpriemerných vyhliadok na život v zdraví trvajú mnoho desaťročí. Začiatok príbehu, v ktorom je stredná dĺžka života na Slovensku aj dnes takmer o štyri roky nižšia ako priemer EÚ, začala písať ešte predvojnová bieda a živorenie detí a tehotných žien. Zdravie drancovali aj desaťročia industrializácie. Radovali sme sa z dymiacich sa komínov fabrík, ktoré dali prácu a krajinu nasýtili. Fyzicky pracujúcich ľudí však poničili a vyžmýkali a mnohým zamorili vzduch a otrávili vodu.
Ničivé dôsledky ťažkej práce môžeme vidieť v ostrých rozdieloch v dĺžke života podľa výšky vzdelania. Materiál OECD z roku 2019 uvádza, že muži s nízkym vzdelaním, teda tí, ktorí pracovali namáhavo nielen vo fabrike, ale aj na záhumienku, na stavbe svojho domu a potom na dome príbuzných, ktorí si vystačili s chlebom a domácou slaninou, aby ušetrili na stavebný materiál, žijú priemerne o štrnásť rokov kratšie ako muži s najvyšším vzdelaním, teda ako muži, ktorých nevysúšal žiar vysokej pece, nezvárali v mraze na lešení, nevdychovali exhaláty v chemickej výrobe…
Kázanie o zodpovednosti za vlastné zdravie tu beží minimálne od čias ministra Rudolfa Zajaca. Znie ako facka tým, ktorí prišli o zdravie rokmi tvrdej práce. A rokmi nedostatku. A tie nezažívali len v detstve ale práve v dobe jeho zdravotníckych reforiem: ako ich len museli bolieť reči o zdravom stravovaní! Takmer polovica osamelých seniorov si vtedy nemohla dovoliť výdatnejšie jedlo ani každý druhý deň…
Životný štandard seniorov sa odvtedy zlepšil, no nie ohľad na ich poničené zdravie. Vo výdavkoch na preventívnu zdravotnú starostlivosť, vďaka ktorej by bolo možné predlžovať čiaru života, sme v Európe na poslednom mieste: do zbrojenia investujeme dvakrát až trikrát viac. Zdalo by sa, že nie je ťažké rozhodnúť, čo seniori, o ktorých politici hovoria s úctou a dojatím, potrebujú viac. A či im viac osožia dostupné vitamíny, alebo strážené hranice.