Potlačenie pandémie môže skomplikovať viacero neznámych, napríklad nové mutácie vírusu. Opatrný optimizmus si však môžeme dovoliť z viacerých dôvodov. Výpadky v dodávkach vakcín začína úspešne vykrývať Pfizer/BioNTech. Najskôr to pocítia krajiny, ktorých vlády neurobili hlúpu chybu a nekalkulovali, či sa im drahšie vakcíny „oplatí“ nakúpiť. Ale aj tie ostatné (vrátane Slovenska) budú môcť zameškané čiastočne dobehnúť vďaka solidárnemu prerozdeleniu európskych vakcín.
Ak k tomu pripočítame nástup vakcín od novoschválených výrobcov, koncom leta by Európa skutočne mohla dosiahnuť relatívne vysokú mieru zaočkovanosti. V lete ešte mnoho obmedzení ostane, hranice nebudú úplne otvorené, no hospodársky život sa postupne vráti do relatívneho normálu. O niečo neskôr aj ten spoločenský.
Európa v tomto návrate zaostáva za Spojenými štátmi asi o dva mesiace. V postpandemickom oživovaní ekonomiky sa toto zaostávanie ešte viac prehĺbi. Hlavným dôvodom je menej účinná štátna pomoc.
V porovnaní s niekoľkobiliónovými investičnými plánmi prezidenta Bidena pôsobia tie európske skromne. Ak spočítame národné záchranné balíky členských krajín, dostávame sa na úroveň niekoľkých percent HDP v roku 2020 a jedného až dvoch percent v roku 2021 (odhady Európskej centrálnej banky). Nie sú to malé sumy, no ich účinok obmedzí slabá koordinácia krajín ako aj fakt, že väčšina peňazí ide na sanáciu najhorších škôd, nie udržateľnú ekonomickú transformáciu.
Tieto problémy by mohol riešiť spoločný, federálny rozpočet. Ten však únia nemá. Európsky program obnovy má poskytnúť 750 mld. eur (v skutočnosti to bude menej, keďže niektoré vlády zvýhodnené pôžičky nevyužijú). Z celoeurópskeho hľadiska sú to tri desatiny percenta HDP na obdobie piatich rokov. Príliš málo na podstatnejší vplyv na vývoj európskej ekonomiky.
Navyše je existencia tohto zdroja ohrozená žalobou na nemeckom ústavnom súde. V horšom prípade padne rozhodnutie, že plánovaný mechanizmus financovania európskej pomoci (pôžičky spoločne garantované členskými krajinami) je v rozpore s nemeckou ústavou. Bez participácie Berlína je mechanizmus prakticky mŕtvy.
Pravdepodobnejšie však je, že rozhodovanie ústavného súdu proces ratifikácie v Nemecku len o niečo natiahne. Sľubovaná európska pomoc môže prísť do členských krajín o niečo neskôr. Aj to však bude mať ekonomickú a sociálnu cenu. Krajiny už s týmito peniazmi vo svojich plánoch rátajú a možnosti nahradiť ich z napätých štátnych rozpočtov sú obmedzené.
Z týchto problémov by sa mohla Európa poučiť. Nečakané krízy budú v budúcnosti čoraz častejšie. Ak ich chce lepšie prekonávať, potrebuje dostatočne masívny spoločný rozpočtový nástroj. Skúsenosť nás však učí opatrnosti. Blížiaca sa Konferencia o budúcnosti Európy bude pravdepodobne ďalšou premeškanou príležitosťou na vytvorenie európskej fiškálnej únie.