Špekulovalo sa o tom, čo si asi tak môžu Vladimir Putin s Joeom Bidenom povedať, aby nenarobili ďalšiu škodu a súčasne nevyzerali ako slabosi. A nechýbali hlasy, že to stretnutie je bez ohľadu na výsledok chyba.
Lenže takto to býva pri väčšine politických stretnutí, keď je úspechom, ak z nich nevzídu nejaké výsledky, pretože od čohokoľvek konkrétneho sa odvíjajú animozity a konflikty. Väčšina energie v politike padne na udržiavanie stavu, ktorý je pod kontrolou, naopak, len výnimočne majú politici chuť riskovať zásadnejšiu zmenu, vykročiť na neprebádané teritórium. Silnými názormi, výzvami a rezolúciami sa zvyknú profilovať inštitúcie, ktoré nemajú výkonnú právomoc, napríklad rôzne senáty a parlamenty.
Laik sa pýta, aký zmysel majú stretnutia na najvyššej úrovni, ak z nich nie je žiaden úžitok, ale prezidenti, premiéri a ministri vedia, že vzájomne sa stretať na najvyššej úrovni je možné iba za predpokladu, že sa nedopustia nejakého nápadu alebo myšlienky. Predpokladom dlhej politickej kariéry je schopnosť odolať pokušeniu prísť s nejakým „geniálnym“ riešením. Hoci sa to nehovorí nahlas, stretnutia o ničom sú to najlepšie, čoho sa od politikov môžeme dočkať.
Zásada, že najlepšou politikou je nerobiť nič, sa pripisuje čínskym klasikom. U nás sa však verejná mienka kloní k tomu, že nemalé výplaty by si politici mali odpracovať. Občas sa nájde investigatívny novinár, ktorý politikom zráta absencie v parlamente, alebo upozorní na ich neviditeľnosť za mikrofónom či pred kamerou. Mať imidž lenivca, ktorý sa zubami-nechtami drží koryta, je problém rovnako ako mať imidž aktivistu hroziaceho novotami.
Ak odmyslíme krátke obdobia volebných kampaní, keď kandidáti na politické funkcie predstierajú, že nie sú, čo sú, alebo že sú, čo nie sú, vidíme, že očakávania vložené do politikov sa notoricky nevypĺňajú. Všeobecne platí, že podceňujeme zotrvačnosť inštitúcií a preceňujeme vplyv rotujúcich politikov a politických strán. Na snahe zmeniť či korigovať politický kurz si vyláme zuby každý, kto sa o to snaží. Mimochodom, je paradoxné, že najväčší prepad popularity postihuje tých, ktorí dostali mandát robiť politiku netradične, a spravia tú chybu, že sa o to snažia.
Iba ak od politikov nič neočakávame, existuje možnosť, že sa dočkáme akejsi pozitívnej drobnosti. Napríklad , že si v rámci summitu vzájomne nevyškrabú oči. Existuje však vážnejší dôvod, prečo nefrflať na absenciu ambicióznych politík. Trvalé a prospešné môžu byť iba posuny, ktoré sa dejú v mantineloch našej osobnej skúsenosti. Kto sľubuje revolučné riešenia, ponúka súčasne chaos, ktorý sa vždy vymkne spoločenskej kontrole.
Nič neočakávať, samozrejme, nie je univerzálna životná stratégia. To, čo očakávame, nás motivuje a drží pri živote. Politika však zjavne nie je z nášho sveta a neraz je životu nebezpečná: nič je politické optimum.