Napríklad úspory vo výške 100-tisíc eur nazbierané počas celej doby sporenia na účte sporiteľa postačujú na získanie doživotnej renty iba vo výške tristo eur mesačne. To je oveľa menej, ako keby za takúto sumu sporiteľ kúpil nehnuteľnosť a prenajímal ju.
Väčšina sporiteľov takýto objem peňazí neuvidí na svojom účte v DSS ani po 40 rokoch sporenia. Za stotisíc eur si však bude môcť o 40 rokov kúpiť pri predpokladanej 3-percentnej inflácii asi toľko ako dnes za 30-tisíc eur. Nehnuteľnosť by pritom na rozdiel penzijnej renty bola vždy predmetom dedičstva.
Peniaze v DSS dnes pripomínajú zmrazené viazané vklady po skončení druhej svetovej vojny. Ľudia vtedy na vkladných knižkách videli číslovky, ktoré však nemohli premeniť na hotovosť a v roku 1953 pri mene peňazí tieto vklady prepadli. Ak by mal sporiteľ na penziu možnosť všetky nasporené peniaze investovať na vlastnú zodpovednosť do iných aktív, bol by na to oveľa lepšie. To znamená, že dielo skazy dôchodkových úspor nie je v samotnom dôchodkovom sporení, ale v jeho koncovke – v povinnosti sporiteľa zakúpiť si doživotnú rentu v životnej poisťovni.
Poberateľ renty by musel žiť na penzii aspoň 28 rokov, aby dostal z druhého piliera viac peňazí, ako sa mu v ňom podarilo spolu s výnosmi našetriť. Renta na rozdiel od dôchodkov zo Sociálnej poisťovne nepodlieha valorizácii a postupne je znehodnocovaná infláciou. Mnoho sporiteľov si rentu od životnej poisťovne vôbec nechce ani kúpiť a radšej takúto almužnu oželie s tým, že štafetu úspor odovzdá svojim dedičom. Pritom parametre výpočtu renty sa budú v priebehu budúcich dekád zhoršovať v nadväznosti na predlžovanie veku obyvateľstva. Druhý pilier preto neslúži ako stabilizátor finančného zabezpečenia v starobe, ale skôr ako marketingovo-politický nástroj lobistických skupín v krajine.
Skúsenosti z ostatných krajín V4 v rámci EÚ tiež nie sú vôbec povzbudivé. Poľská vláda v roku 2013 v snahe zaplátať deficit štátneho rozpočtu znárodnila súkromné penzijné úspory tak, že polovicu peňazí z nich previedla na štát. Pretože 40 percent z nich bolo vo forme poľských štátnych dlhopisov, tieto jednoducho skartovala a sporiteľom prisľúbila výhodnejší výpočet penzie od štátu. Týmto čarovným prútikom znížila verejný dlh o 8 % HDP. Podobne dopadli aj maďarskí sporitelia. Tých donútil štát peniaze previesť do štátneho fondu pod hrozbou uvalenia sankcie 30 % z nasporených peňazí. Pochváliť sa nemôže ani Česko, kde sa druhý pilier úplne zrútil.
Politici by sa mali zamyslieť nad tým, prečo dôchodkových sporiteľov nechávajú napospas nevýhodným produktom životných poisťovní zneužívajúcich dominantné postavenie na trhu s penzijnými rentami. Slovenský druhý pilier možno bez rozpakov prirovnať k modernému automobilu s drevenými kolesami z čias stredoveku, znemožňujúcimi pasažierom v plnom rozsahu využívať jeho technické vlastnosti.