Prirodzene, že svoje konanie rafinovane doplnil tým, že „každý, kto k tomuto referendu pôjde, zvyšuje šancu, že bude referendum platné“. Teda aj taký by mohol spôsobiť ujmu. Hlboká myšlienka!
Hoci je v nej zdanlivo určitý príznak malichernosti, lebo sám by ono kvórum vôbec nemohol nijako významne ovplyvniť. V slovenskej politike je to však inak. Ak sa pozrieme napríklad na hlasovanie a názory mnohých poslancov za OĽaNO v parlamente, potom ľahko zistíme, že starobylé učenie o metempsychóze, teda o prevteľovaní, zatiaľ ešte vôbec nie je mŕtve. Príslušná duša sa v parlamente pri hlasovaní jednoducho multiplikuje, vzápätí prevtelí – a je to. Pri referende by to poľahky mohlo byť podobné a zo strany Matoviča to predstavuje premyslenú zábezpeku, aby referendum platné nebolo, totiž aj keby bolo.
Tento jeho názor skôr prekvapuje v tom, že bol vyslovený úplne neobvyklým spôsobom. Veď všetci čakali úplne čosi iné. Napríklad: „K referendu pôjdem, iba keď tam pôjde aj minister školstva Branislav Gröhling a dalajláma!“ Je zrejmé, že dalajláma by v referende ponechal Gröhlinga samého z celkom objektívnych dôvodov, no Matovič by sa potom už referenda zúčastniť, prirodzene, nemohol. Veď mnohí spoluobčania podliehajú budhizmu a potom sa vôbec nemiešajú do politiky. Podobných starostí zbavila Matoviča až pani prezidentka Zuzana Čaputová tým, že referendum vôbec nevyhlásila, a preto vo funkcii môže zotrvať. No nejakej výraznej pochvaly sa za svoj opatrný počin od neho vôbec nedočkala.
Naopak. Matovič sa rozohnil: „Hlboko nesúhlasím so zlomyseľným konaním pani prezidentky Čaputovej. Ak by podpisy za konanie referenda vyzbierala jej progresívna skupinka, ani by ju len nenapadlo dávať možnosť Ústavnému súdu referendum zablokovať. …ale nestalo sa. Podpisy zbierali ľudia, ktorými jej majestát v skutočnosti pohŕda, tak ich o právo vyjadriť sa okradla. Podlé a zákerné. Pľuvanec do očí 600-tisíc ľuďom.“
Podobným spôsobom reagoval v nacistickom Nemecku aj samotný führer, keď mu zástupcovia – žiaľ, aj demokratických mocností – celkom neokrôchane v Mníchove v roku 1938 takpovediac bez námahy „priklepli“ Sudety, teda veľkú časť československého územia. „Ukradli mi vojnu!“ ziapal potom nanajvýš rozzúrený na svoje najbližšie okolie. Teda vojnu, ktorú, aspoň podľa jeho názoru, mohol hravo vyhrať a na ktorú sa dlho veľmi tešil. Mal vojnu rád. Z toho však vidno, že staroveký grécky filozof mal pravdu, keď tvrdil, že najrýchlejšie zo všetkých vecí starne práve vďačnosť.
Je pomerne prekvapivé, že ani v horúčavách tohto leta neprichádza nijaká vytúžená politická či administratívna úľava. Nuž, ako hovorí poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Ľudia, žite! Kým nebude nariadené, že sa má robiť niečo iné!“