Vysvetľujem si to tým, že sa v médiách šetrí a predpoveď počasia dostal ako prácu navyše redaktor, ktorý vymýšľa horoskopy. Kde mám ale istotu, že ten redaktor okrem počasia nepredpovedá i podnebie, čiže klímu?
Toto leto je podľa šéfa meteorológov pána Riedra väčšmi stredoeurópske, čiže normálnejšie, než minulé, ale jeho prejavy sú extrémnejšie. „Všeobecne ale ľudia reagujú citlivejšie než v minulosti, väčšmi to vnímajú, pretože podvedome cítia, že by sa mohla meniť klíma a mohlo by ich to obmedziť.“
„Čudné počasie“ tu s nami podľa vedca Miroslava Trnku z Ústavu výskumu globálnej zmeny AV ČR zostane. Na predindustriálnu úroveň teplôt a koncentrácie skleníkových plynov sa napriek všetkému úsiliu nedostaneme. Problém vidí v tom, že „extrémy odhadujeme podľa analógií a relatívne hrubých modelov, keďže do vývoja modelov, ktoré by umožnili klimatológom predpovedať budúcnosť, európske štáty príliš neinvestovali“.
S klimatickou zmenou to teda bude tak, že síce exaktne nevieme, čo sa stane, ale máme o tom veľmi konkrétnu predstavu. Na základe tej predstavy prijímame alebo sa chystáme prijať radikálne opatrenia, aby sme pod sebou nepodpílili konár, na ktorom sedíme. Sú tu, samozrejme, i skeptici, ktorým nedáva zmysel kupovať strechu na dom, ktorý ešte nezhorel. Neuškodí ale byť preventívne opatrní a vnímať klímu ako hada, ktorého neradno dráždiť bosou nohou. Budúcnosť, mimochodom, patrí ekologickým aktivistom, podobne ako aktivistom vždy patrila minulosť. Jednoducho preto, že „enthusiasme vertu est“.
Človek sa odjakživa snaží prírodu ovládnuť, aby v nej prežil. Zároveň ju ale rešpektuje, obdivuje a chráni. Podstatou tohto vzťahu je vedomie, že sme súčasťou prírody, že prírodu potrebujeme. Otázkou je, či príroda potrebuje človeka a či sme si vedomí, že to tu môže fungovať i bez nás.
Keď príde reč na klimatickú zmenu, automaticky sa uvádzajú globálne aspekty a vymýšľajú globálne riešenia. V dráme o otepľovaní atmosféry a o uhlíkovej stope nevystupuje človek, ale ľudstvo. Nepozeráme sa na zem pod nohami, ale hľadíme na seba odkiaľsi z vesmíru ako na drobných jednotlivcov, ktorí nemajú šancu čosi individuálne pokaziť alebo zachrániť, od ktorých nezávisí, ako to dopadne. A ten pocit, že sme objektom a nie subjektom problému, bude zrejme náš najväčší problém.
Osvedčilo sa mi s prírodou komunikovať priamo, bez prostredníkov. Som súčasťou procesu, v ktorom za staré stromy treba vysadiť nové. Viem, ako kvôli suchu zachytiť vodu do zásoby a ako sa pred vodou ochrániť, keď je jej priveľa. Akceptujem to, čo okolo mňa žije a rastie, rovnako ako príroda akceptuje mňa. Keď víchor láme borovice ako zápalky, viem, že to nie je osobné.
Nesťažujem sa v zime na zimu ani v lete na teplo. A vlastne neviem, ako by mi mohol byť užitočný aktivista alebo úradník, ktorý sa niekde v kancelárii usiluje zachrániť človeka pred prírodou a prírodu pred človekom.