Výrazne to vidieť v otázke migrácie. Nedávno zverejnená správa Inštitútu pre strategický dialóg skúmala on-line komunity, v ktorých sa v roku 2020 šírili dezinformácie cielené proti migrantom. Zistila výrazné prekrývanie sa medzi takzvanými štandardnými politickými stranami a politikmi na jednej strane a extrémistami a šíriteľmi konšpiračných teórií na strane druhej.
Klastre účtov na sociálnych sieťach, ktoré hrali výraznú rolu pri šírení negatívneho naratívu o utečencoch, ale aj o mimovládnych organizáciách, ktoré sa im snažia pomáhať, patrili pravicovým extrémistom, konšpirátorom, ale aj politikom, často vo verejných funkciách, ktorí sa inak formálne hlásia k demokracii a rešpektovaniu ľudských práv.
Ich motívy mohli byť rôzne vrátane neinformovanosti a neschopnosti vyhodnocovať informácie, ktoré šíria, alebo cynického zneužívania témy na priblíženie sa časti elektorátu. V mnohých iných oblastiach môžu títo politici zastávať úplne štandardné pozície, kompatibilné s rešpektovaním ľudských práv.
Takáto dvojtvárnosť je jednoduchšia aj preto, že v otázke migrácie je diskurz výrazne sekuritizovaný, reflektujú sa najmä aspekty bezpečnosti, ochrany, hraníc. Utečenci sú dehumanizovaní, predstavujú a vnímajú sa ako potenciálna bezpečnostná hrozba (prípadne „kultúrna“ hrozba, ale tu je kultúra vnímaná najmä ako prostriedok ochrany identity) či technicko-administratívny problém (ako rozhodnúť, kto si našu pomoc „zaslúži“ a kto nie; aká miera násilia voči migrantom je prijateľná?). V rovnakom svetle bývajú prezentovaní aktivisti a mimovládne organizácie pomáhajúce utečencom – ako naivní či vedomí komplici pašerákov ľudí a teroristov.
Virtuálne konšpirácie a klamstvá majú reálne obete: rastúci počet ľudí, ktorí sa utopia v snahe dosiahnuť európske brehy, rádovo väčší počet tých, ktorí trpia (a umierajú) v neľudských podmienkach táborov za hranicami. Deje sa to však bezpečne mimo nášho zorného poľa, dehumanizovaným obetiam. Preto to nevnímame ako morálny problém.
Podobné mechanizmy však prebiehajú vo vnútri našej spoločnosti v súvislosti s pandémiou. Keď minulý rok predseda parlamentných fašistov spochybňoval pandémiu a neskôr sa liečil bromhexinom, pomarančmi a vodkou, bol (oprávnene) za smiešneho exota. Dnes spochybňuje účinnosť a potrebu očkovania väčšina politickej reprezentácie – slovami (opozícia) alebo činmi (časť koalície vrátane bývalého premiéra).
Nemusia to robiť šírením nezmyslov o „čipovaní“ či „vakcínach spôsobujúcich zmenu DNA“. Prispievajú vytváraním prostredia, v ktorom je iracionálny, vedeckým poznatkom a spoločenskej solidarite odporujúci postoj prezentovaný ako „individuálne právo voľby“.
Aj v tomto prípade sú motívy rôzne: neschopnosť racionálne vyhodnocovať informácie, osobná pomsta, cynická kalkulácia. Aj v tomto prípade budú obete reálne.