Lesy sú prirodzenými pohlcovačmi CO2. Uhlík ukladajú v biomase aj v pôde, tým znižujú množstvo skleníkových plynov v atmosfére. Ak však nie sú v dobrej kondícii, situácia sa obracia. V amazonskej oblasti klimatické zmeny a masívna ťažba spôsobili, že sa prales zmenil na zdroj oxidu uhličitého. To isté sa môže stať (a deje) so zničenými, priemyselne využívanými lesmi v iných oblastiach sveta.
Bez prirodzených pohlcovačov CO2 máme na zastavenie klimatickej katastrofy ešte menej času, než sme dúfali. Rastie riziko „bodov zlomu“: náhle uvoľnenie veľkého množstva skleníkových plynov z prírodných úložísk katastrofálne zrýchli klimatické zmeny. Príčinou môžu byť zničené lesy, rozmŕzajúca pôda v subarktických oblastiach či sedimenty na dne otepľujúcich sa morí.
Stav amazonského pralesa je výsledkom desaťročí pľundrovania jeho zdrojov. Postupné pokroky v ochrane zvrátila vláda prezidenta Jaira Bolsonara, popierača klimatických zmien a zástancu bezohľadného vykorisťovania prírody. Podľa brazílskeho Národného inštitútu pre vesmírny výskum dosiahlo na konci minulého roka odlesňovanie Amazónie dvanásťročné maximum.
Ničenie pralesa sa nedeje „v záujme ľudí“ – podľa prieskumov veľká väčšina Brazílčanov podporuje jeho ochranu. Profitujú z nej najmä ťažiarske spoločnosti a agrobiznis. Vinu však nenesie len nekompetentná Bolsonarova vláda stojaca za záujmami časti biznisu. Nezanedbateľná časť padá aj na naše plecia.
Motorom odlesňovania je najmä produkcia hovädzieho mäsa. Hlavní zákazníci však nežijú v Brazílii. Európa dovezie z tejto juhoamerickej krajiny každý rok hovädzie mäso v hodnote pol miliardy eur. K rekordnému rastu exportu prispieva dopyt Číny. Až 43 percent importovaného mäsa pochádzalo v minulom roku z Brazílie, pätina priamo z amazonského regiónu. K tomu treba pripočítať odlesňovanie spôsobené pestovaním sóje – vyvážanej aj ako krmivo pre hospodárske zvieratá.
Európska únia je najdôležitejším obchodným a investičným partnerom juhoamerických krajín združených v bloku Mercosur. Po ratifikácii obchodnej dohody medzi EÚ a Mercosurom by bol tok tovarov a investícií ešte výraznejší. Rovnako tak environmentálne škody, ktoré spôsobujú. To nie je problém obchodu ako takého, ale pravidiel, ktoré uprednostňujú ekonomické záujmy biznisu pred ekologickými záujmami ľudstva. Dohoda EÚ – Mercosur neobsahuje dostatočné garancie, aby vzájomný obchod neprotirečil našim klimatickým záväzkom. A je to širší problém európskej obchodnej politiky. Európska únia chce byť globálnym šampiónom v boji proti klimatickej zmene. V posledných dvoch rokoch mení pravidlá a investuje do transformácie európskej ekonomiky – energetiky, priemyslu, dopravy, poľnohospodárstva. Nie sme však konzistentní. V iných oblastiach, vrátane obchodnej politiky, sme spoluvinníkmi globálnej klimatickej katastrofy.