Bezpečnostné, respektíve informačné služby slúžia vládam, ktoré slúžia občanom, a po správnosti tieto služby o svojej obrannej alebo útočnej činnosti mlčia.
Sú ale i služby iniciatívne, ktoré spolu s informáciami ponúkajú vláde i návod na ich použitie. Niekedy tak nie je jasné, kto má koho na povel: či vláda tajných, alebo tajní vládu. Zaujímavé je to vtedy, keď sa tajná služba malého štátu druží so špionážnou centrálou niektorej veľmoci a vlastnej vláde prerastie cez hlavu. To je, zdá sa, prípad českej Bezpečnostnej informačnej služby, ktorej riaditeľ dostal za vzornú spoluprácu metál od CIA.
S končiacim sa funkčným obdobím politicky angažovaného šéfa špiónov riešila česká vláda, či ho práca pre CIA pre pokračovanie v službe kvalifikuje alebo diskvalifikuje. Štáty, ako je známe, nemajú trvalých priateľov, ale svoje záujmy. Preto je nešikovné mať namiesto vlastnej bezpečnostnej služby filiálku služby cudzej, lebo filiálka z logiky veci slúži záujmom materskej centrály.
Česká vláda sa ocitla pod silným tlakom proamerickej opozície a proamerických médií, ktoré verejne lobovali za znovuzvolenie proamerického riaditeľa proamerickej služby, pričom hlavným argumentom bolo, že tým vláda uistí Američanov o svojej loajalite. V tejto háklivej situácii sa vláda osmelila končiaceho riaditeľa nepoveriť ďalším vedením služby, ale iba dočasným zastupovaním šéfa, ktorého po voľbách vyberie nová vláda.
Jediná opatrná výhrada, ktorú si český premiér dovolil na adresu svojho mocného podriadeného, bola, že priveľa rozpráva do médií. Českí špióni adresujú verejnosti výročné správy, o ktorých pritom nie je žiadna zmienka v zákone. Sú to politické deklarácie, v ktorých verejnosť dostáva na vedomie, pred kým sa podľa špiónov má mať na pozore, čo má považovať za hybridnú hrozbu, čoho sa má báť.
Operatívne potom tajní komunikujú s verejnosťou prostredníctvom spriatelených novinárov. Tí zverejňujú neverejné informácie vo forme „únikov“. Politici neraz bývajú vopred informovaní, čo unikne, aby prípadne mohli médiá predbehnúť a aby to, čo od nich špióni chcú, spravili dobrovoľne, akoby z vlastnej iniciatívy. Práve toto sofistikované vydieranie vedie k tomu, že česká vláda rezignovala na suverénnu zahraničnú politiku a trápne akceptuje cudzie noty. Je to akési masochistické sebapoškodzovanie.
Otázka je, či sa moc špiónov a kontrašpiónov nepreceňuje. Ich vplyv vždy závisí od početnosti a vplyvu „piatej kolóny“, teda občanov, ktorí nekonajú v záujme vlastného štátu, ktorým pohŕdajú, ale v záujme cudzích mocností, ktorými sú fascinovaní a niekedy i platení. Zatiaľ čo u veľmocí, či už ide o Američanov, Rusov alebo Číňanov, to piate kolóny majú ťažké, špióni im idú drsne po krku, v provinciách a ekonomických kolóniách je podporovateľom spriatelenej veľmoci sveta žiť.