Prejavov je mnoho. Od viery v nevedecké nezmysly (vrátane antivakcinačných) cez popieranie či ignorovanie zjavných faktov (napríklad tých o ľudskom podiele na rozvrate životného prostredia) po politické potácanie sa medzi zdiskreditovanými (a často skorumpovanými) elitami a „dobre bude“ spasiteľmi, ktorí na svoju šancu zdiskreditovať sa dychtivo čakajú.
Ak sa máme z marazmu dostať, potrebujeme obnoviť úctu k vzdelanosti. Nie ako jednému z nástrojov udržiavania mocenského status quo. Naopak, ako prostriedku jeho kreatívneho narúšania. To znamená iný prístup k vzdelávaniu a k inováciám. Úcta v tomto kontexte neznamená podriadenie sa, bezmyšlienkovité rešpektovanie autority. Ale uvedomenie si ich skutočnej vnútornej hodnoty.
V mene „približovania vzdelania potrebám praxe“ sú dnes univerzity sácané do dvoch polôh. V prvej sú producentom pracovnej sily pre existujúcu ekonomiku a priemysel: od kognitívneho proletariátu po politické a hospodárske elity. V druhej predávajú tituly, ako potvrdenia sociálneho statusu. Množiace sa prípady plagiátorstva a nezaslúžených diplomov sú len špičkou ľadovca: za každého ministra podvodníka narátate desiatky iných, ktorí si cestu k absolventstvu iba odsedeli.
V oboch prípadoch sa stráca úcta k vzdelaniu ako otvorenosti, ochote (a schopnosti) spochybňovať existujúce pravdy a hľadať odpovede spôsobom, ktorý je postavený na overiteľných argumentoch a otvorený budúcemu spochybneniu. Takéto vzdelanie nie je služobníkom existujúcich štruktúr, ale príležitosťou na ich inovácie.
Nejde výlučne (dokonca ani prevažne) o technologické inovácie. Či už ide o klimatickú zmenu, alebo krízu liberálnej demokracie v rámcoch národného štátu, nové technológie nám môžu pomôcť, no na riešenie problémov potrebujeme inovovať spôsoby organizácie ekonomického či politického života, hľadať nové spôsoby napĺňania materiálnych potrieb či občianskych práv a slobôd. Aj v tomto prípade platí, že sa inovácie neriadia inštrumentálnou logikou zisku či politického status quo. Sú prostriedkom ich kreatívneho narúšania.
V oboch aspektoch máme k cieľu ďaleko. Triumfalizmus z konca minulého storočia, hlásajúci „jedinú správnu cestu“, už nie je v móde. Rastie pocit, že podriaďovanie sa inštrumentálnej logike zisku a moci nie je riešením, ale príčinou súčasných problémov. No namiesto toho, aby sme hľadali iný, kritický prístup k racionalite, vzdávame sa jej.
Cena za zlyhanie bude vysoká. Poryvy iracionality vyvolávajúce nenávisť. Do seba zahľadené, uzatvorené a stále viac fragmentované spoločnosti, ktoré nedokážu hľadať spoločné riešenia globálnych problémov. Namiesto hľadania novej rovnováhy v spolužití s (ne)ľudským prostredím budú zápasiť o zvyšky blahobytu, ktoré vyčerpaná planéta dokáže generovať.