Hovoril, samozrejme, aj o hroziacej klimatickej katastrofe. Pri súčasnom kurze nebudeme schopní udržať globálne otepľovanie pod hranicou dvoch stupňov Celzia (a už vôbec nie 1,5 stupňa, odporúčaného vedeckou komunitou).
Ukážku následkov nezvládnutej klimatickej krízy sme mohli ochutnať už v tomto roku: dlhotrvajúce suchá ničiace krajinu a poľnohospodárstvo, ničivé povodne, rozsiahle lesné požiare, náhle búrky a hurikány.
Dvoma zo šiestich oblastí, ktoré podľa Guterresa potrebujeme nevyhnutne a okamžite riešiť, sú klimatická zmena a roztvárajúce sa nožnice medzi chudobnými a bohatými. V skutočnosti spolu úzko súvisia.
Jedno z ich prepojenia sa často spomína aj v diskusii o zelenej transformácii: ak má byť úspešná, musí byť sociálne spravodlivá. Hľadanie rovnováhy medzi sociálnou a environmentálnou udržateľnosťou neznamená, že musíme zľaviť zo zelených nárokov – okrem iného aj preto, že dôsledky klimatickej katastrofy dopadnú najprv, a tvrdšie, na plecia chudobnejších. Ide o otázku redistribúcie. Zásadné prebudovanie ekonomiky smerom k environmentálnej udržateľnosti prinesie náklady, no vytvorí aj nové príležitosti. Nemôže však spočívať v socializácii nákladov a privatizácii ziskov.
Pri návrhoch riešení by sme sa mali pozrieť za rozdeľovanie zodpovednosti za klimatické zmeny medzi jednotlivé krajiny. Potom uvidíme, že za pokračujúci rast emisií skleníkových plynov sú v súčasnosti zodpovedné predovšetkým dve skupiny ľudí: stredné triedy v rýchlo rastúcich ekonomikách (ako je Čína) a globálne ekonomické elity.
V prvom prípade ide o to, ako oddeliť rast kvality života od materiálnej spotreby. Nechceme sa vzdať mobility, možnosti cestovať (a nemáme právo ju upierať ľuďom v iných častiach sveta). To ale neznamená, že ju musíme zabezpečovať osobnou automobilovou dopravou. Zelenou budúcnosťou dopravy nie je nahradenie benzínových a naftových áut elektromobilmi. Ale rozvoj verejnej dopravy a taká organizácia ekonomiky, ktorá minimalizuje nevyhnutnosť každodenného cestovania za prácou.
Druhá časť problému je v podstate omnoho jednoduchšia. Obmedzenie luxusnej spotreby, majetkové dane, efektívne zdanenie globálnych korporácií a príjmov z kapitálu uvoľní zdroje, ktoré potrebujeme investovať do zelenej transformácie. Súčasne obmedzí súčasnú spotrebu ekonomických elít, ktorá je nemorálna a ekologicky neudržateľná.
Environmentálne krízy a prehlbujúce sa rozdiely medzi chudobnými a bohatými sú dvoma stranami tej istej mince nespravodlivého ekonomického systému. Nestačí riešiť jeden z problémov. Času je málo – ak už nie je neskoro. Generácia ľudí narodených v tomto desaťročí prežije najproduktívnejšiu časť svojho života vo svete hlboko zjazvenom následkami našich zlyhaní.