Predpokladajme, že dohodu v októbri v Ríme podporia lídri dvadsiatich najväčších ekonomík (skupina G20) – čo posilní jej politickú váhu. Predpokladajme tiež, že sa všetkých 136 signatárskych krajín dohodne na technických detailoch fungovania globálneho daňového režimu. A do tretice, predpokladajme, že ju všetky krajiny (alebo aspoň ich rozhodujúca časť) prevedú do roku 2023 do národnej legislatívy tak, ako je to v pláne. Aj tak treba s optimizmom narábať opatrne.
O zabránení škodlivej globálnej daňovej súťaži sa na pôde Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) rokuje už od roku 2017. Dohoda by sa nebola zrodila, keby Spojené štáty nezmenili po výmene prezidentov postoj. Cenou za súhlas Bidenovej administratívy však bolo výrazné oslabenie pravidiel.
Spravodlivejšie rozdelenie daňových príjmov má zabezpečiť pravidlo, aby nadnárodné firmy platili dane tam, kde realizujú zisk a nie v krajine svojho oficiálneho sídla. Platiť však bude len pre spoločnosti s globálnym obratom nad 20 miliárd dolárov (v 2028 sa hranica môže posunúť na 10 miliárd) a ziskom vyšším ako 10 percent.
Cez takéto hrubé sito ľahko prepadli mnohé veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré používali agresívne daňové plánovanie – napríklad firma Amazon. Pravidlo tak nakoniec zasiahne asi stovku nadnárodných firiem. Aj tie však budú musieť v krajinách, kde reálne podnikajú, zdaniť len 25 percent ziskov. Druhou časťou dohody je minimálna 15-percentná sadzba dane z príjmov. Bude sa uplatňovať na všetky firmy, ktorých globálny obrat prekračuje 750 miliónov eur. Ak by firma presunula zisk do krajiny, ktorá má nižšiu mieru zdanenia (a nie je členom dohody OECD), krajina, z ktorej zisk odišiel, ju môže dodatočne zdaniť do výšky 15 percent.
Aj tu platia výnimky. Firmy si môžu zdaniteľné zisky znížiť o 10 percent (do desiatich rokov by to malo byť päť percent) hodnoty hmotných aktív a mzdy, ktoré držia v daňových rajoch. Navyše, rozdielne pravidlá určovania daňového základu dávajú firmám opäť príležitosť dane „optimalizovať“ – práve vďaka tomu, že umelé presúvanie ziskov sa nezastaví, len mierne obmedzí.
Z takto nastavených pravidiel nezískajú chudobnejšie krajiny prakticky nič. Mierne prerozdelenie daňových príjmov pocíti najmä bohatšia časť sveta. A veľké nadnárodné firmy budú mať stále dosť možností, ako sa vyhnúť spravodlivému podielu na platení daní (alebo ho zredukovať).
Mohli by sme si povedať: lepšie deravé pravidlá ako žiadne. Najväčším problémom je však politická cena dohody. Zastaví pokusy o zavedenie efektívnych digitálnych daní (vypočítaných z obratu, nie zisku firiem). A na najbližšie roky dá argument tým, ktorí sa bránia proti vytvoreniu spravodlivého globálneho daňového režimu.