Iniciatívu amerického prezidenta by bolo možné ľahko spochybniť z partikulárnych hľadísk. Maďarsko na summit nebolo pozvané, Poľsko však áno. Vláda Viktora Orbána podkopáva základy liberálnej demokracie – od podriadenia súdnictva exekutíve po obmedzovanie slobody tlače a útoky na občiansku spoločnosť. Lenže podobnú politiku vedie súčasná vláda vo Varšave. Podobné tendencie vidno aj v iných krajinách, ktoré Bidenovo pozvanie dostali (Srbsko, Slovinsko…) Kde je teda deliaca čiara? Alebo ide o dvojaký meter?
Koniec koncov, USA môžu samy ťažko hovoriť o zdravej a odolnej demokracii. Bývalý prezident a neúspešný kandidát spochybňuje legitímnosť posledných prezidentských volieb. A tretina voličov mu verí. Konzervatívna pravica napáda zásady otvorenosti a tolerancie voči inakosti. Nehovoriac o tom, že medzi dlhoročných spojencov Washingtonu (bez ohľadu na stranícku farbu aktuálneho šéfa Bieleho domu) patria aj niektoré z najmenej demokratických režimov sveta – napríklad Saudská Arábia.
To však neznamená, že dialóg o ochrane demokracie nie je potrebný. Na globálnej aréne je pod stále väčším tlakom autoritárskych režimov, ako sú Rusko alebo Čína. Základné inštitúcie demokracie sú pod stále silnejším tlakom politikov hlásiacich sa k nacionalizmu alebo krajnému kultúrnemu konzervativizmu. Liberálna demokracia je ohrozená a potrebujeme diskutovať, ako ju účinne brániť.
Mali by sme sa však vyhnúť tendencii hádzať zodpovednosť za problémy demokracie na vnútorných či vonkajších nepriateľov. Iste, Putinov režim sa snaží (viac či menej otvorene) o podkopanie stability režimov v Európe či v USA. Používa ho na posilnenie svojho vplyvu v susedných krajinách, oslabenie konkurentov a na spochybňovanie demokracie má aj vnútropolitické dôvody. Do rovnakej hry sa zapája aj autoritársky režim v Pekingu.
Politici ako Viktor Orbán podrývajú inštitúcie, ktoré by mohli limitovať ich moc. Vo výsledku je jedno, či to robia z ideologických, alebo pragmatických dôvodov, cenou je postupné vyprázdňovanie demokracie.
V oboch prípadoch však ide o prejavy hlbšej krízy. Liberálno-demokratické režimy stratili dôveru časti vlastných občanov, ktorí sa cítia byť vylúčení ekonomicky, aj politicky. Oligarchizácia politiky, sociálno-ekonomické rozdiely a najmä dominantný diskurz spájajúci úspech (vyjadrený predovšetkým ekonomicky) s hodnotou človeka ich oberá o férové životné šance aj dôstojnosť.
V demokratických spoločnostiach s narušenou súdržnosťou sa otvárajú trhliny, ktoré môžu ľahko využiť nepriatelia demokracie – ideologickí aj pragmatickí. Ak sa chcú liberálne demokracie účinne brániť, musia sa otvorene pozrieť na vlastné nedostatky.