Nečudo. Dve generácie už zažili smršť reforiem, ktoré nie vždy viedli k zvýšenej sociálnej ochrane. Zodpovednosť za základné životné podmienky často len presúvali na jednotlivcov, a to bez ohľadu na chatrnosť možností.
Individuálnu zodpovednosť síce berieme v mnohých oblastiach ako normu, no nálady sa menia. Niekdajší nekompromisní reformátori, ktorí pomoc štátu považovali za narušujúcu dôstojnosť človeka, dnes vyzývajú na sociálnu ohľaduplnosť verejných politík. Chudoba detí v jednorodičovských či viacdetných rodinách sa stala témou končiaceho roka tak, ako nikdy predtým. Hovorí o nej predseda vlády aj minister financií. Nepamätám si žiadneho ministra či ministerku financií, že by sa tejto témy niekedy dotýkal.
S deťmi súcitiacou bodkou za týmto rokom je schválená novela zákona o náhradnom výživnom, ktorú predložili poslanci Sme rodina. Za zvýšenie hanebne nízkeho minimálneho výživného a zrušenie príjmovej hranice nároku na náhradné výživné bol aj saskár Ondrej Dostál. Aj on dozrel a na ľudské živobytie prihliada pozornejšie ako na príručky amerického konzervativizmu. Už netvrdí, že tresty za neplatenie výživného sú dostatočným riešením a že inštitút náhradného výživného podporuje nezodpovednosť neplatičov za ich záväzky.
Aj keď sa desíme príslovečného zosurovenia mravov, ktoré sa valí zo sociálnych sietí a často aj z parlamentných lavíc, politici sú zjavne empatickejší a neboja sa, že si ohľaduplnosťou k ľuďom v núdzi pripínajú na hruď kosák a kladivo. Neľaká ich nálepka populizmu, ktorou pred rokmi označovali fond náhradného výživného Ivan Švejna a ďalší mediálni ekonómovia.
Bolo by dobré, ak by predseda vlády takto podporoval sociálne bezpečie a vzdal sa rétoriky jedinej alternatívy. Mediálni poradcovia mu ju možno vnukli s argumentom, že pevné presvedčenie o jedinej správnej možnosti posilňuje dôveru k vláde a k budúcnosti. Je to sporná domnienka. Či sa týka ekonomiky alebo zdravia, cítiť z nej predpoklad, že obyvatelia Slovenska nemajú na to, aby niečo kriticky posudzovali.
Vníma to časť verejnosti, ktorá si ešte pamätá časy, keď sme všetci mali len jedinú alternatívu. A jediná alternatíva, nech sa týka čohokoľvek, jej páchne po útlaku. Nevoľnosť sa zmocní aj mladších ročníkov, ktoré si zažili reformné kuchtenie podľa Margaret Thatcherovej, ktorá tiež železne hlásala jedinú alternatívu.
Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu pred rokmi v reakcii na thatcherizmus napísal, že vždy sú aj iné alternatívy, a ak ich sociológovia nechcú vidieť a hľadať, znamená to, že potláčajú ich existenciu; a to je samo osebe súčasťou ľudskej biedy a hlavným faktorom jej pretrvávania. Podpíšem jeho slová aj dnes, aj keď sa premiérova „jediná alternatíva“ netýka chudoby. Súčasťou ľudskej biedy je aj nesloboda uvažovania o iných cestách a poníženie, ktorým sú častované pokusy o nich uvažovať.