Pred pár dňami si žena vo Veľkej Británii kúpila kabát, v ktorom našla zašitý preukaz čínskeho väzňa. Čína nepopiera, že na výrobu tovaru používa aj prácu väzňov, ale nepriznáva, že sú často nútení robiť oveľa viac než osem hodín denne a zadarmo. Na nútené práce chodia aj Ujguri, moslimská menšina, ktorých približne jeden a pol milióna čínska vláda zavrela do niečoho na spôsob koncentračných táborov. S modernými otrokmi sa ľahko udrží nízka cena výrobku!
Vianoce sú pre mnoho firiem hlavná sezóna. A to nielen v „chudobných“ krajinách, o ktorých stále počúvame, že vôbec môžu byť títo úbožiaci radi, že im tam západná firma dodá zákazky, rozumej, že ich príde zdierať.
Jedna obrovská nadnárodná zásielková spoločnosť dotiahla zneužívanie ľudí tiež do dystopických proporcií. Zamestnanci v sklade sú monitorovaní, nabieha im čas, za ktorý musia stihnúť nájsť a zabaliť každú jednu objednávku, čo v praxi znamená, že musia medzi regálmi skôr pobiehať, ako chodiť a nestíhajú ísť ani na toaletu. Ľudí tu nevyhadzujú, odchádzajú sami od vyčerpania. Fluktuácia v amerických skladoch tejto spoločnosti je dvojnásobok priemeru v segmente, až 150 % ročne. To znamená, že sa tam za rok vymenia 1,5-krát všetci zamestnanci. Je to súčasť biznis modelu – manažment to nazýva „miera neľutovaného opotrebovania“, peknými slovami povedané „koľko ľudí a ako rýchlo zmordujeme prácou u nás“.
Ako efektívne sme presviedčaní, že predsa je to všetko nevyhnutné. A čo sme v 19. storočí, keď do ľudí za štrajk rovno strieľali? To sme so všetkým ľudskoprávnym a technologickým pokrokom zašli tak ďaleko, že ešte dnes musia niekde deti dolovať v Kongu kobalt do elektroniky a šiť koberce v Ázii?
Ako môže byť Elon Musk mužom roka časopisu Times, keď jeho biznis model je založený na niečom podobnom – všetok základ jeho elektroniky pochádza z krajín, kde nebola vyrábaná férovo. Vedel síce vystreliť Teslu do vesmíru, chce kolonizovať Mars pre prežitie ľudského druhu, ale nevie vyžadovať od dodávateľov etické štandardy práce. Rovnako obdivovaný Jeff Bezos, teraz až druhý najbohatší človek po Muskovi. Jeho zamestnanci drú vo veľkoskladoch za mzdy, z ktorých niektorí, podotýkam v USA (!), bývajú v stane za skladom, lebo si nemôžu dovoliť zaplatiť nájom, robí všetko preto, aby v jeho firme nevznikli odbory, ktoré by za zamestnancov bojovali, ale inak je „vizionár“.
Nejde o to, aby sa človek cítil vinný, že kúpil blízkym darček. Každý sem-tam môže zvážiť etickejšiu alternatívu, ale hlavne žiadať od takýchto firiem, aby sa k zamestnancom správali férovo. Zaviesť etické štandardy práce na dovoz tovaru do EÚ tiež nie je žiadna raketová veda, ktorú si „nemôžeme dovoliť“. Na úrovni Slovenska by sme mohli aspoň posilniť inšpektoráty práce a klepnúť po prstoch zamestnávateľom, ktorí porušujú Zákonník práce. To nevyžaduje génia, len treba chcieť.
Radšej žiť vo svete, v ktorom regulujeme trh, ako vo svete, kde máme tolerovať zdieranie ľudí a zatvárať oči pred ním.